Ján Štrasser photo 1

Ján Štrasser

25. 2. 1946
Košice
Žáner:
editorská činnosť, literárna veda, poézia, pre deti a mládež, publicistika, rozhlasová tvorba, iné

Napísali o autorovi

K analýze problémovej situácie subjektu významne prispel svojím k aforistickému komentovaniu tendujúcim spôsobom aj Ján Štrasser. Najprv analyticky chladnou knihou Podmet a ďalej knihami Denne, Priamy prenos a Práca na ceste, v ktorých hlbšie načiera do zážitkových fondov rodinného spolužitia, zdolávania bežných životných starostí aj prežívania existenciálnych situácií, čím sa jeho poézia viac otvorila čitateľovi. Za to a za civilne nepatetické stvárnenie svojho „denného zápasu o životný optimizmus“ si získal uznanie aj od humanistickejšie zameraného krídla dobovej kritiky (P. Plutko, S. Šmatlák).

Viliam Marčok

Štrasser nikdy nič nekomentuje, nehodnotí, iba konštatuje. Čaro a účinok jeho básne je v tom, že javy presne pomenúva, zaznamenáva ich v holej fakticite a priraďuje k sebe podľa princípu podobnosti, odlišnosti, kontrastu a podobne, pričom si nezriedka poslúži posunutým významom slova alebo slovných spojení, homonymami a synonymami, frazeologizmami, idiomami alebo vulgarizmami či tzv. obrátenou logikou. Jeho básnická metóda vylučuje akýkoľvek druh ornamentu, poetizácie a estetizácie, ale aj sentimentalizácie a emocionalizácie, čo stojí za zmienku preto, lebo si nevyberá veľké témy, berie veci zo života tak, ako sa v ňom bežne vyskytujú (sťahovanie z bytu do bytu, používanie spreja, zdravotná prechádzka a podobne), a takto ich aj podáva, spoliehajúc sa na nový poriadok, ktorý týmto veciam v básni určil.

Jozef Bžoch

Štrasserova poézia sa dotýka skôr pevného, aj keď zradného povrchu zeme ako jej nebeských odleskov. Naplno si uvedomuje, že „už hviezda nepadá do nočnej aleje“. Aj po všetkých životných skúsenostiach sa odmieta brať vážne, jeho silnou devízou je znepokojujúca sebairónia, irónia, na mnohých miestach ústiaca až do čierneho humoru. Jeho poézia to však unesie, lebo vychádza z pozícií civilnej ľahkosti a samozrejmosti. Paralelne s ironickou líniou si vychutnáva žonglérsku hru so slovom, so všetkými jej odtieňmi a zvukovými nuansami. Z tohto aspektu jeho texty dostávajú hlboký rozmer sebareflexie a vnímavosti. Štrasser má ďaleko od lyrickej naivity a ľahkovážneho predstierania dokonalého stavu sveta a ľudského spolunažívania. Potom logicky nepodlieha ilúziám, sentimentalite a už vôbec nie sebaľútosti. Cez ostré videnie súčasnosti akoby len mimochodom glosoval jej nahromadenú kontroverznosť. (...) Na relatívne malej ploche vie navodiť presvedčivú a obnažujúcu momentku s otvorenou takmer až mrazivou pointou (ako v básni S Francúzkou v anglickom parku zo zbierky Staré železo).

Miroslav Brück 

Štrasser je básnik sršiaci humorom a vtipom, invenčnými aforistickými nápadmi, citlivými postrehmi a analýzami súčasnej reality, ktorý čitateľa vždy rád „zaskočí“ esteticky účinnou a prekvapivou básnickou pointou. U Štrassera sa životné situácie rutinizujú, zbavujú sa priameho, bezprostredného súvisu so základnými životnými pocitmi. Pravdaže, je to zámerná, vedomá rutinizácia (veci, ktoré človeka hlboko zasiahnu, podáva autor ako čosi bežné). To, čo by sa malo stať hlavným predmetom lyrickej meditácie, sa stáva záležitosťou nejakej jednoduchej evidencie, civilného „diania i podania“. Ide tu však o štylistický „grif“, v čom možno spočíva aj tajomstvo Štrasserovho civilného tónu, ktorým chce upozorniť práve na to, že v skutočnosti nejde vlastne o bežné civilné situácie, ale o čosi, za čím je vážna krízová situácia človeka, spoločnosti alebo sproblematizovania hodnôt.

Eva Jenčíková

Štylistická prispôsobivosť umožňuje Jánovi Štrasserovi zručne reagovať na najrôznejšie vonkajšie výzvy či podnety, ako to potvrdzuje jeho glosátorská aktivita, textárska kariéra, prekladateľská práca, ako aj časť poézie (občiansky angažovaná tvorba z 80. aj 90. rokov). Aj jeho účasť na literárnom vývine, keď rozpracúva inovácie tzv. paradigmatických autorov, povedané s. T. S. Kuhnom, túto dispozíciu potvrdzuje. Nehovoriac o tom, že aj Štrasserova básnická metóda domýšľania významových ponúk výpovedí, ktoré sú k dispozícii, dosvedčuje, že písanie je preňho riešením úloh, zadaní.

Jaroslav Šrank

Piesňové texty Jána Štrassera majú taký rozptyl, až sa ponúka otázka, čo ich vlastne spája. Štrasser píše alebo písal texty pre stredný prúd populárnej hudby, vojenské a detské piesne, piesne pre dychovku, zbory, divadelné a kabaretné piesne, džezové piesne, a iste aj iné a ďalšie. Viditeľným momentom, ktorý ich spája, je profesionalita. Takýto život majú aj mnohé Štrasserove piesňové texty. Jednako z nich možno vyčleniť dve oblasti, v ktorých prekračujú vlastný tieň. Jednou je básnická tvorba, ktorej súčasťou je pieseň ako svojprávny lyrický žáner, druhou divadelná, a v jej rámci muzikálová pieseň. Štrasserove básne sú donkichotiádami každodennosti, v ktorých sa za trampotami Sancha Panzu vynára obrys Dona Quijota, za občianskym životom manželiek, mileniek a matiek zákmit Dulciney, za každodennými starosťami s deťmi obzor rozprávkovej túžby po následníkoch – ak aj nie trónu, tak aspoň slušnosti, taktu, náklonnosti a priazne. V tomto zmysle sú mnohé Štrasserove piesňové texty zároveň básňami a mnohé básne zároveň piesňami. Sú piesňami civilného, občianskeho človeka s civilným, občianskym životom, ktorý treba len „poliať, a on sa zazelená“. No to, čo tohto človeka a tento život vyzdvihuje z podenkovosti a zameniteľnosti, je jeho vlastná sebareflexia.

Peter Zajac