Švantner – na rozdiel od väčšiny rovesníkov – chce povedať všetko obrazom. Vyhýba sa reflexii, sentenciám a pointe: básnický obraz nesie celú významovú aj emocionálnu energiu a skrýva všetky podnety pre čitateľa. Stavil na starú a dobrú zásadu lyrickej poézie: báseň založená na nálade nesmie byť dlhá. Svojsky, organicky sa vyvíjajúci prístup ku skutočnosti a ovládanie básnických prostriedkov robí zo zbierky O snežnom srdci najrýdzejší debut posledného obdobia.
Albín Bagin, 1972
Švantnerova poézia vychádza zo zážitku, empírie; tieto impulzy podliehajú silnému náporu autorskej umeleckej transformácie, s cieľom vyťažiť z nich esteticky účinný kondenzát. Toto transformačné úsilie zasahuje aj výber lexiky a slovného tvaru, kde sa stretneme s menej frekventovanými, príznakovými javmi („vetristou“, „bludárske“, „zásvity“, „tmách“ a i.). Pri porovnaní Hviezdneho úderu a Neviditeľnej hudby u Švantnera badať isté smerovanie od poézie zakladajúcej si na permanentnom ozvláštňovaní jazyka k tvorbe, ktorá sa spolieha na silu básnického videnia.
Ján Zambor, 1980
Švantnerova poézia si získala už dávnejšie vlastný okruh čitateľov, ktorí mu iste i pri zbierke Lampa zostanú verní. Možno nie každému vyhovuje jeho tichý, ale napätý tón, jeho temné farby, ale azda každý uverí jeho úprimnosti, pravde jeho výpovede. Ten tón je jeho vlastný hlbinný pocit, zlomok vnútornej drámy, ktorý ho spája s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby sú možno tieň čiernych hodrušských hôr, v ktorých – ktovie – jeho dávni predkovia hľadali zlato. Možno nehľadali. Možno žili kdesi celkom inde, ale čosi z hodrušského zlata sa nájde v knižkách Jána Švantnera.
Ján Buzássy, 1986
Musíme evidovať i akceptovať veci dobre viditeľné z textu a jeho pôsobivosti: že totiž prišla do súčasnej poézie knižka (Lampa) do veľkej miery mimo produkčných sérií, smelá v odvahe domyslieť ataky života na senzibilitu ľudského básnika; a že ju možno uvítať – po čase rozhodne nie krátkom – ako lyrický akt etickej očisty človeka. Prostriedkami pritom rýdzo básnickými: slovom, ktoré znie ako biblický zvon; tónmi, aké pristanú majiteľovi konzekventného myslenia; melódiou verša, ktorú rytmizuje bolesť srdca; i metaforou, ktorá sa v pokore stavia pred káru mravného poslania poézie. Povedalo by sa: intelektuálne a dozreto vypätý výkon už nemladého básnika. Lenže tým by sa nepovedalo všetko. Určite to nie, že na tú vyzretosť, na tú trúfalosť lyrického činu bolo nevyhnutné ľudsky si čosi nažiť, pretrpieť, tým aj mysliteľsky vycizelovať. Odlúčiť bolesť od čistoty myšlienky; či lepšie, ponechať si bolesť a odovzdať iba jej klíčivé zrno. V básni, aká vie vziať na svoje útle plecia veľký dar katarzie. Čím nech je súčasne povedané, že Ján Švantner nepísal síce – v onom dlhšom časovom intervale – akoby zámernú básnickú zbierku, jednu z radu, ale o to intenzívnejšie básňou a jej procesom zrodu komponoval dramatické stretnutie lyrického subjektu so životom ako bolestným údelom človeka. Ak je to naozaj tak, potom má jeho báseň tie najhlbšie korene.
Pavol Števček, 1987
Kto pozná Švantnerovu originálnu poéziu, akiste potvrdí, že ako prekladateľ má mimoriadne predpoklady na transláciu Baudelaira (základom je určitá typologická príbuznosť ich pôvodnej tvorby); dobre ovláda francúzsky jazyk a literatúru, je osobne zaujatý Baudelairovou tvorbou a koncepčne pristupuje k jej prekladu. (...) Švantner sa svojej náročnej úlohy zhostil vynikajúcim spôsobom. Pritom Baudelaira do slovenčiny prekladal už značný počet prekladateľov (E. B. Lukáč, P. G. Hlbina, V. Reisel, P. Bunčák, J. Kostra, J. Števček a iní). V jeho slovenskej verzii naozaj cítime „ducha“ Baudelairovej poézie, ktorý sa dotýka celého slovníka „živých a zároveň skrytých vzťahov a analógií, kde zvuky skrývajú farby a farby vyvolávajú dosiaľ nepoznané vône“, pričom sa nestráca ani to baudelairovské „čosi prechodné, náhodné, nestále“, ako výstižne podčiarkol Švantner. Tento preklad odhaľuje sýtosť originálu „s ponorom do telesnosti“, no senzuálnosť je zároveň v symbióze s intelektom, nad nimi kraľuje imaginácia ako „kráľovná tvorivých schopností“. Skrze ňu svietia tri majáky modernej poézie: sugescia, evokácia, symbol; tie Švantner uznáva aj ako prekladateľ, aj ako originálny básnik. (...) Stručne povedané, Švantnerov ekvivalent Baudelaira v slovenčine plynie hladko, výstižne, dôstojne. Pretože Baudelaira som čítal v prekladoch aj do iných slovanských jazykov (nielen po česky a poľsky), usudzujem, že Švantnerov preklad patrí medzi nimi k najlepším a zo slovenských je bezkonkurenčne najlepší.
Vlastimil Kovalčík, 1997
V sedemdesiatych rokoch Ján Švantner skutočne zotrval v opozícii voči korumpujúcej ponuke, resp. nátlaku ideologicky účelového písania, ktoré presadzoval mentor najmladšej poézie Vojtech Mihálik, ako aj voči dobovému idylizmu, ktorý sa javil viacerým autorom ako menšie zlo. Ján Švantner sa básnicky i publicisticky konfrontoval s kultúrnopolitickým exponentom Vojtechom Mihálikom, pretože práve on so zvláštnou alergiou sledoval a racionalisticky „zhadzoval“ akýkoľvek náznak básnickej, duchovnej transcendencie (presahu) účelovo ideologického chápania skutočnosti a tvorby. (...) V poézii Jána Švantnera sa spája sebatrýzeň zoči-voči predsavzatiu mravnej čistoty a požiadavke osobnostnej integrity s polemikou proti svetu, ktorý je podľa básnika v rozpore s takýmito vysokými predstavami.
Fedor Matejov, 1997
Švantner je intímny, osobný, zovretý, ponorný, ale aj vypätý. Odmieta ľahkosť a prostotu čohokoľvek, čo ho v básni zaujme. Z postu básnika sa ľahko nepoddáva pocitom. Človek ho zaujíma ako jedinečné indivíduum, ktoré ho oslovuje, hoci básnik sa k nemu približuje veľmi opatrne, až s obavou. Švantner je osihotený, hĺbavý básnik.
Viera Žemberová, 1998
Erbovým slovom Jána Švantnera by mohla byť čistota: čistota jeho prežívania, myslenia, vyjadrovania, čistota možno až ako spôsob existencie, čistota ako istota i nádej, čistota ako celoživotné presvedčenie. Ešte ako mladý básnik pristupuje k „veciam a vecičkám sveta“, ku všetkým jeho bytostiam a bytôstkam nechránený, vyrovnaný možno až v čase definitívneho vyznenia, vyznania. Švantner bol a zostáva básnikom, ktorý vidí a odhaľuje veci až na kosť obnažené, ktorý nemusí pátrať po básnickom tajomstve dejov, ono sa mu samo ponúka, jeho oči z neho čerpajú až do omdletia. (...) Švantner je básnikom hlbokosti, nesmierna hĺbka akoby rezala jeho myšlienky ostro ako skalpel, vo svojich vlnách, vo svojich tajných priepastiach. Autor necúva pred ničím, jeho poézia sa (najmä v časopisecky uverejnených básňach) neuzatvára pred krivými a falošnými zrkadlami dnešných dní, ktoré nemajú silu ani zmámiť, ale ani zaujať, ktoré súdny človek vníma od počiatku ako črepiny na ceste. (...) Švantner je básnikom, ktorému sa všetko akoby zrazu ožiari a takisto naraz zhasína, teda sme svedkami prechodu od žiarivej bielej k najtemnejšej čiernej, no básnik ovláda aj prechody medzi týmito pólmi a naplno ich registruje a využíva, hoci pre nás navždy zostáva čarodejníkom, ktorý v najhlbšej tme slovom zapáli svetlo.
Viera Prokešová, 2007
