Moja lyrika je poetologicky viacrozmerná. Od začiatočného neoimažinizmu a neosymbolizmu som došiel k civilne tvarovanej poézii skúsenosti či žitého života, reflektujúcej situáciu jednotlivca v konkrétnej každodennej problémovosti, ktorou sa súčasne nastoľujú širšie ontologické, etické a civilizačné otázky alebo v ktorej sa lyrický subjekt stáva rezonátorom medziľudských vzťahov. V mojej tvorbe sa rozvíja aj poloha a rozmer imaginatívnej poézie využívajúcej avantgardné podnety. Súčasne sa v nej črtá tendencia k úspornej minimalistickej básni rátajúcej s tichom. Napokon – v najnovších textoch – je to postmoderná predstava poézie ako "nádhery zmesi". Na úrovni verša popri prevládajúcom voľnom verši rozličného typu niekedy využívam veršovú pravidelnosť spájanú s inovačnými prvkami, ktorej vyhranenou podobou sú miniatúry napísané v orientálnej forme sidžo, haiku, tanka a rubai. V lyrike je pre mňa dôležitá citlivosť. Je mi blízka poézia stavajúca na regeneratívnej funkcii, chápanie básne ako cesty k obnove.
