„A vy čo píšete? Prózu alebo poéziu? (Džem alebo lekvár?)“ – takto Jana Beňová v knihe Preč! Preč! opisuje hotelové raňajky na literárnom festivale. Hlavná postava Rosa uvažuje nad tým, že ľudia sa akosi prirodzene delia na básnikov a prozaikov. V prípade Jany Beňovej práve toto rozlíšenie nefunguje. Autorka svoju tvorbu síce začala poéziou a následne prešla k próze, avšak poetický rukopis sa ozýva v jej celom diele.
Beňovej tvorba z oblasti poézie zahŕňa zbierky: Svetloplachý (1993), Nehota (1997), Lonochod (1997). Všetky sa po formálnej stránke vyznačujú vysokou mierou hravosti a po obsahovej vyslovujú tematiku, ktorá sa vinie jej tvorbou konštantne – vzťahy, či už partnerské alebo medziľudské. Mužský element vstupuje do kníh často už vo forme venovania celej zbierky, prípadne jednotlivých textov. Rozličné mužské mená akoby pars pro toto zastupovali muža ako takého, istý archetyp, s ktorým žena vedie neustále silové boje o prevahu („Vždy keď / ťa chcem milovať / miluješ práve ty mňa“, s. 17, Svetloplachý), v rámci čoho autorka prezentuje akúsi formu spolužitia či vzájomného porozumenia.
Z vizuálneho hľadiska prináša Beňovej poézia postmodernú hru s podobou básne (do textov vkladá napríklad fotografiu visačky z oblečenia, prípadne terč či záznam kardiogramu). V zbierke Lonochod sa táto invencia prejavuje vložením útržku zo slovníka, nákresu mapy či typografickým riešením ornamentov, ktoré oddeľujú jednotlivé časti básní. Jeho podtitulom je „(cestopis 1974 – 1995)“ a objavíme v ňom aj ďalšie indície k hre so žánrom (báseň nazvaná Románik Doroty Parkerovej je formálne štruktúrovaná ako príbeh s rôznymi časovo následnými udalosťami, objavujú sa aj náznaky denníkových zápiskov). V tejto zbierke sa stretávame s významným leitmotívom, ktorý sa stane pre Beňovej tvorbu príznačným. Je ním rozprávanie. Rozprávanie v podobe zachytávania príbehovosti prežívaných javov, ale aj rozprávanie v opozícii k nerozprávaniu. Komunikačné situácie vytvorené či už slovami alebo tichom, všakovaké slovné hry a iné spôsoby budovania idiolektu lyrických subjektov a postáv sú v Beňovej knihách dopĺňané ekvilibristickou prácou s odkazmi v podobe obrazov, symbolov či neverbálnej komunikácie. Každý pohľad a gesto majú svoj význam, rovnako ako aj každá fotografia, kútikom oka zahliadnutá ilustrácia v knihe či tabuľka s názvom ulice. Tento leitmotív sa ďalej pertraktuje aj v prozaickej časti autorkinej tvorby, pričom práve moment nedorozumenia, resp. zlyhania komunikácie (či už v dôsledku hádky alebo napríklad neznalosti cudzieho jazyka) v istom slova zmysle predznamenáva proces hľadania správneho spôsobu sebavyjadrenia. Vyjadriť sa tak, aby som bola pochopená. Priliehavú formu obsahu svojich myšlienok hľadá naraz autorka aj jej postavy. Ony skladajú svoje vety a ona celé knihy. Ony oscilujú medzi rozprávaním a mlčaním, ona medzi poéziou a prózou.
Nejasnú hranicu medzi prvými troma zbierkami poézie a nasledujúcimi prózami potvrdzuje aj žánrové zaradenie na záložke knihy Preč! Preč!, ktoré znie: „Dvojdielny román / báseň“. Toto by s istou dávkou modifikácie počtu „dielov“ pokojne mohlo platiť o všetkých nasledujúcich knihách: Parker (1999), Dvanásť poviedok a Ján Med (2003), Plán odprevádzania. Café Hyena (2008), Preč! Preč! (2012), HoneymOon (2015). Odlišne pôsobí len publikácia Dnes z roku 2010, ktorá je výberom z textov uverejňovaných v denníku SME (2006 – 2010) v rubrike Dnes píše... V charakteristike knihy autorka sama uvádza: „V románoch sa však nedá vyjadrovať k aktuálnym spoločenským témam, iskrám, prskavkám, dočasnostiam, k minútkam, jednohubkám. Práve na to sú dobré stĺpčeky – rýchle zásahy“. Napriek žurnalistickej forme stĺpčeka aj tieto texty nesú v sebe stopy autorkinej príznačnej poetickosti a ilustrácie Janky Némethovej knihu vhodným spôsobom dopĺňajú, nakoľko pozoruhodná vizuálna stránka je jedným z poznávacích znamení v tvorbe Jany Beňovej.
Vzhľad je dôležitý aj pri texte samotnom – autorka napríklad v knihách Preč! Preč! a HoneymOon text člení do výrazne oddelených odsekov, v prípade knihy Parker zasa strieda formu prozaického textu a básní. Za textom knihy Dvanásť poviedok a Ján Med nasleduje strana, ktorá je úplne prázdna okrem nápisu Obsah. Skutočný obsah sa však nachádza až na nasledujúcej strane a je vytvorený efektným fontom písma, ktorý je použitý aj pri názvoch uvádzajúcich všetky kapitoly. Tak ako vie Beňová majstrovsky pracovať s vyvažovaním slova a ticha, zručne narába aj s ich vizuálnou reprezentáciou v podobe zapísaných a prázdnych miest knihy. Preč! Preč! obsahuje poznámku pod čiarou týkajúcu sa použitia kurzívy: „Vety označené kurzívou sú citátmi alebo ich hovorí či spieva ktosi iný“ (s. 19, Preč!, Preč!). Rozprávačská perspektíva sa mení. Výpovede sú postavám pripisované na základe uvedenia ich mena na začiatku odseku, napríklad aj v prípade ich vzájomného dialógu. („Rosa. Ešte nechoď do izby! Ostaň tu so mnou, prosím ťa. Son. Ja nejdem do izby. Rosa. Nie? Son. Idem do seba. Chcel by som už žiť sám, Rosa“, s. 33, Preč! Preč!).
Rozmanité spôsoby komunikácie akoby zrkadlili rôznorodé podoby lásky a vzťahov, ktoré ľudia zažívajú. A to sa odohráva v rovnako rozličných časopriestorových súradniciach: „Keď som ešte chodila do školy a milovala pána profesora, vtedy som sa po meste pohybovala len jeho trasami, pretože som v sebe neustále živila nádej, že sa naše cesty pretnú. (...) Keď sme sa začali s profesorom milovať, naozaj sa naše laná často pretínali, ale nie a nie urobiť rybársky alebo námornícky uzol“ (s. 25, Dvanásť poviedok a Ján Med). Kľúčový je pojem trasy – pohyb, dynamika, metaforické napredovanie, ale aj fyzický pohyb z miesta na miesto, z bodu A do bodu B, či už ide o svetové destinácie: „Do Chicaga, do Lisabonu ako kamkoľvek inde“ (s. 63, HoneymOon) alebo slovenské kontexty: „Nikdy nevyviaznem z Petržalky. Petržalka je moja joga, môj zen“ (s. 98, Café Hyena. Plán odprevádzania).
Vzťah muža a ženy je tiež vzťahom plným dynamiky, či už ide o vyššie spomenuté mocenské boje v partnerskom vzťahu, alebo o širšie súvislosti mužsko-ženského spolužitia. Autorka poetickým spôsobom pomenúva proces vzniku muža zo ženy pre ženu: „Cítila, že Krems skrýva ešte ďalší potenciál. Nového muža. Ktorý už čaká. Niekde pre ňu rastie. Z rovnakej hmoty, totožného materiálu, z jej vlastného rebra. Z vagíny, slizníc, pier, jazyka, slín a štipky hliny z vinohradov“ (s. 45, Preč! Preč!). Silu a magickosť tohto archetypálneho procesu umocňuje rozdelenie štruktúry vety na jednotlivé časti samostatne oddelené bodkami. Slovo ako zaklínadlo tu samo o sebe plní funkciu kreácie, stvorenia toho, čo je ním opisované.
Tvorba Jany Beňovej vychádza v preklade do viacerých jazykov (Plán odprevádzania. Café Hyena, Preč!, Preč!), knihy sa dočkali aj opakovaných slovenských vydaní (Plán odprevádzania. Café Hyena, Dvanásť poviedok a Ján Med).
Jana Beňová svoje univerzum zaľudňuje postavami, ktoré sa ako archetypy opakovane objavujú naprieč jej tvorbou, zapĺňa ho vecami, ktoré ľuďom patria alebo sú s nimi v akomkoľvek inom vzťahu. Pre čitateľa vzniká príťažlivá mätež, v rámci ktorej spolu s Beňovej hrdinami prehodnocuje životné priority, objavuje dôležitosť prehliadaného a nepodstatnosť predtým dôležitého. Vo výsledku pôsobí potom „život ako nepretržitá roztržitosť, večné prekvapenie, že čosi je alebo nie je. A strach, že raz môže prísť niekto, kto povie: úmysel“ (s. 35, Preč! Preč!).
Jaroslava Šaková, 2020
