Jana Bodnárová

21. 6. 1950
Jakubovany
Žáner:
poézia, próza

Napísali o autorovi

Keď sa začítame do jej próz, zistíme, že z nich priam srší sloboda tvorenia. Pravdaže, isté pravidlá treba dodržiavať i v tomto tvorivom procese, ale to je skôr hravosť ako ťažká zodpovednosť. Pritom sa dá hovoriť bez prekážok o zodpovedných veciach, vidieť život nielen hravo, ale aj dramaticky, hovoriť nielen o láske, ale aj o trápení a smrti“.

Vladimír Petrík: EXPERIMENT A ĽUDSKÝ OSUD, /doslov/ In: jana Bodnárová, Čas a (bez)čas, Tranoscius, 2017, L. Mikuláš

 

Jana Bodnárová, jedna z našich najpozoruhodnejších prozaičiek, ponúka v najnovšej knižke Takmer neviditeľná svojskú, síce od predchádzajúcich textov odlišnú, no niektorými prvkami autorskej poetiky predsa len nezameniteľnú podobu akéhosi „sebaprepisovania“. Ak by sme aj novú knižku spájali s autorkiným obratom k autobiografii, nemožno ho vnímať ako náhlu ruptúru, vo viacerých Bodnárovej poviedkach sa vyskytujú prvky (situácie, vzťahy, postoje, typy postáv), v ktorých očividne rezonuje vlastná skúsenosť, zážitkovosť, v Takmer neviditeľnej je však tento moment posilnený aj ja-rozprávaním. Pri rekonštruovaní svojho príbehu cez prúdy spomienok sa Bodnárová nepohybuje v lineárnom čase, ale tak, ako je to pre ňu príznačné aj v iných knižkách, v časových slučkách, v kruhoch, v meandroch. Práve v meandrovitosti, s akou plynú útržky príbehov, myšlienok, pocitov, nachádza radosť a očividne aj „metafyzické“ a estetické uspokojenie. Medzi riadkami cítime radosť, s akou autorka spriada z fragmentov podobu novej reality, reality vytváranej zo zásob pamäti, ale aj z obrazotvornosti, z nekrotenej túžby po tejto novej – textovej realite, ktorú nepokladá za klam, no zároveň ani nie za celú pravdu o svojom živote. Cez fragmenty nás tentoraz autorka vovádza (samozrejme, iba sčasti) aj do procesov samého prepisovania príbehu (seba). (...) V texte, ktorý je utváraný z voľne plynúcich asociácií a bohatý na opis rôznych, zdanlivo neraz celkom triviálnych, no včlenenosťou do celku zvýznamnených príhod, na drobnokresby postáv blízkych, ale aj celkom cudzích ľudí, sa prelínajú príbehy, úvahy, pocity, fakty, vecné záznamy s odkazmi na výtvarné a literárne diela, s lyrickými, takmer básnickými pasážami. V rámci tejto tvarovej pestrosti autorka siahla aj po „minirománoch“, ktoré včlenila do toku rozprávania, a tým ozvláštnila, rozkošatila jeho štruktúru. Tým akoby text menil svoje tempo a rytmus, akoby sa rozprávačské tempo spomaľovalo, zvoľňovalo a frázovanie stávalo mäkším. Oprávnenosť tohto pocitu potvrdzuje sama autorka, ktorá sa v záverečnej časti knižky priznáva, že v pomalosti nachádza čoraz väčšiu krásu, pretože v pomalosti „môže vstúpiť do mysle objav alebo aspoň prekvapenie“.

Etela Farkašová

 

Každá kniha Jany Bodnárovej je iná, svojská, atypická, a to aj napriek tomu, že už od debutu Aféra rozumu nachádzame v autorkiných prózach krehké, miniatúrne tajomstvo, ktoré bolo a je pre rozum jadrom v tvrdej kôstke, bujnú fantáziu, ťaživú predstavivosť, prepiato vyšponovanú, prelínanie reality s irealitou. Jana Bodnárová zobrazuje bytosti hypersenzitívne, akoby z iného, svojho času, a niekedy aj z neznámeho priestoru, bytosti uzatvárajúce sa vo vlastnom čase ako v slimačej ulite. Hoci v najnovšej knihe prozaičky (Bleskosvetlo / Bleskotma) pociťujeme výraznejší tlak vonkajšej skutočnosti na takpovediac vnútornú, realita stále vytvára len pozadie pre príbehy novej senzibility (napríklad v podobe správ z rádia). Postavy v textoch Jany Bodnárovej sa dostávajú do mnohokrát tragického konfliktu so spoločnosťou – autorka tým poukazuje na nemožnosť dosiahnutia úplnej vnútornej harmónie či slobody vo svete, ktorý je čoraz agresívnejší.

Marta Součková

 

Bodnárovej prózy pôsobia niektorými vonkajšími znakmi postmoderne (fragmentárnosť, náznakovitosť, prelínanie časov, včleňovanie cudzích a cudzojazyčných subtextov, nelineárnosť, kaleidoskopickosť rozprávania), jej postavy vnímam však ako nedôsledné postmodernistky: nosia v sebe túžbu po veľkom, utajenom celku, po harmónii a poriadku, po pevných bodoch, oporách… Ilúzia, fikcia, imaginácia sú neodčleniteľné od „reálneho“ života Bodnárovej postáv, medzera medzi nimi je niekedy taká malá, že postavy vnímajú neraz svoj (cudzí) život ako film – a naopak, film sa pre ne občas stáva skutočnejším ako sama skutočnosť.

Etela Farkašová

 

Literatúra pre deti a mládež má svoje vlastné pravidlá. Jej nedomysliteľnou súčasťou je poézia a tajomstvo. Tento jav šťastným spôsobom demonštruje aj knižka Jany Bodnárovej Roztrhnuté korálky. V detskej literatúre je to autorkin debut. Musím podotknúť hneď na začiatku, že úspešný. V Paulínkinom príbehu je rozohraný problém detského spoznávania sveta a rozvíjania nových pocitov a emócii, ktoré s týmto procesom súvisia. Dá sa tu vybadať prítomnosť dvoch dominujúcich protikladov – radosť z poznávania a prebúdzajúci sa strach… Celá knižka je preteplená a predýchaná láskou. Charakterizuje ju hlboké porozumenie a stotožnenie sa s fantazijnou zázračnosťou detského sveta.

Ľubica Kepštová