Písanie mi prináša slobodu. Pravdaže, platí to najmä vo fáze, keď vymýšľam námet, keď prichádzajú nápady. Potom nasleduje otravnejšia etapa, a tou je práca, do ktorej sa musím nútiť, lebo zväčša si ju nikto neobjednal. Objednávku, pokiaľ sa stretne s mojou potrebou niečo povedať, s radosťou ju prijmem a ona pôsobí ako štartér. Vtedy sa sloboda a radosť menia na záväzok a to mi pomáha. Keď som zadávateľkou ja sama, chce to odvahu. Ako krok do tmy. Zostáva len dúfať, že niečo pevné pod nohami tam bude.
Písanie bolo pre mňa vždy vysnívanou činnosťou, zväčša som sa k nej musela prepracovať cez horu inej roboty: aby som vyžila, aby som urobila iné potrebné veci. Vždy niečo. A napokon si to písanie vždy musím obhájiť sama pred sebou. Aj keď mám teraz viac času, táto „predohra“ sa nemení. Eufória z nejakého nápadu sa strieda s pochybnosťami, cez ktoré niekedy prebehnem so zatvorenými očami, inak by som sa nepohla. Určite pri písaní netrpím a určite ho nepovažujem za drinu. Otvára netušené možnosti, prináša úľavu, porozumenie. A radosť. Tú, pravdaže, následne dosť často vyvážia recenzie. Ale to je už iná téma. Aj keď – zatiaľ ma ani tie najhroznejšie neodradili, práve naopak.
