Z knihy tečie čierny humor, prská cynizmus, o čo sa pričinila hlavná postava, ale bezcitnosť je možné nájsť iba u vedľajších postáv. Dej a prostredie je číro slovenské. Odohráva sa v druhej polovici 20. storočia a na začiatku 21. storočia. Príbehy sa nelíšia od obyčajných historiek, napriek tomu nepôsobia ako klišé. Hrdinovia nachádzajú lásky, snažia sa objaviť zmysel života, ale z oparu vlastnej skepsy sa vymaniť nedokážu. Bezmocnosť a ničota je ich tieňom. (...) Názov knihy V znamení hovna môže aj nemusí šokovať a provokovať. Prikláňam sa k druhej možnosti, prinajmenšom zaujme a nepustí. Viac ako názov môže šokovať obsah. Môže, ale aj nemusí.
Mary Wecheche
Román Kruhy v obilí je naozaj zložitou štruktúrou „rozpadnutou“ na 181 dvojstránkových segmentov, ktoré sú na prvý pohľad o tom istom, no v románovej skutočnosti znamenajú predovšetkým zásadné posuny vo videní témy, neustále problematizovanej či už vstupmi rozprávača alebo vstupmi postáv. Vďaka tomuto permanentnému pluralizovaniu sa román stáva polytematický a skutočne mnohohlasý, napriek tomu, že má jediného rozprávača. Pokojne by sme ho mohli pokladať za román o metafyzike života, alebo za román o exkluzívnych menšinách a úchylnosti, román o hudbe, o ľudskej zodpovednosti či nezodpovednosti, za román o láske, nemotivovanom súručenstve ľudí, výstrednosti, odmietaní spolužitia, umeleckom poslaní. Je naozaj o tomto všetkom, ale súčasne je o čomsi viac: o presahoch každej z týchto tém do života jednotlivca a o rozdielnom individualizovanom prežívaní tohto konglomerátu vzťahov, pocitov a vízií v každom subjekte, ktoré však nikomu nebráni byť účastným na zázraku života a jeho nepredvídateľných meandroch. Takže román napokon nie je ani tak o postavách, ako o neuchopiteľných dimenziách pravdy, ponúkajúcich sa doslova nevyčerpateľnej autorskej schopnosti prekračovať hranice viditeľného a vstupovať do priestorov prístupných iba fantázii.
Alexander Halvoník
Nie, čítať Rumpliho nie je ľahké. Býva únavný, uvravený, ženie veci na hranu znesiteľnosti, znervózňuje pátosom, nutkavo kopí metaforické obrazy a rozvíja ich donekonečna (sám napokon na prebale svojej prvej knihy napísal, že býva nepríjemne obrazný). (...) Rumpli chce šokovať, no neexhibuje, jeho písanie môže vzbudzovať výhrady, no zároveň dokáže akosi zapôsobiť, prinajmenšom svojou uvzatosťou. (…) V súvislosti s týmto autorom už padli mená ako Balla, Bukowski, Palaniuk či Hovellebe, avšak čítajúc všetky tie obvinenia chrstnuté do tváre krutého sveta, pravdy o úbohosti a bezvýznamnosti ľudského života, spolu so všetkými neobratnosťami, ktoré sa autorovi v texte prihodili, si nevdojak spomeniem na iného odhaľovača princípu krutosti ovládajúceho vesmír – Gejzu Vámoša. Jaroslav Rumpli tak vlastne v kontexte slovenskej prózy 21. storočia – možno miestami nešikovne, no zrejme úprimne – opakuje modernistickú dezilúziu a skepsu človeka vyviazaného zo všetkých väzieb, ktoré ho spájali so svetom a zároveň mu prepožičiavali dôveryhodný zmysel.
Ivana Taranenková
