Jaroslava Blažková photo 1

Jaroslava Blažková

15. 11. 1933
Veľké Meziřičí
—  20. 2. 2017
Kanada
Žáner:
esej, pre deti a mládež, próza

Napísali o autorovi

Bohatou paletou žánrových foriem pokryla široký čitateľský diapazón od obdobia predčitateľského cez mladší i starší školský vek až po obdobie puberty a dospievania. A dobové ohlasy svedčia aj o tom, že bola odvážna v nastoľovaní problémov, originálna v ich výrazovej transformácii. Bez falošnej úcty nebojácne narúšala umelecké konvencie, smelo rozbíjala skôrovatené etické normy… Stala sa symbolom mladosti, odvahy, činu. Bola hovorcom nielen vlastnej generácie, ale všetkých, ktorí túžili po slobodnom tvorivom živote, po skutočnej spoločenskej spravodlivosti.

Milan Jurčo

Bez akýchkoľvek sklonov vypomáhať si literárnou manierou evokovala každodenný svet dieťaťa a túto každodennosť dokázala naplniť zázračnosťou detskej fantázie ako radostným svetlom, ktoré premieňa všetko, čoho sa dotkne, ale pritom nič nefalšuje.

Bohuš Kováč

Jaroslava Blažková ako autorka (z okruhu Mladej tvorby) zvírila naše literárne vody a vyvolala búrlivé diskusie medzi kritikmi. V knižnom debute Nylonový mesiac (1961), ako aj v poviedkovej zbierke Jahniatko a grandi (1964) priblížila pocitový svet mladých ľudí, nekonvenčných, odmietajúcich vychodené životné cesty. Jej prózy, v ktorých bolo prítomné gesto vzbury, no zároveň náznak hľadačstva vlastných ciest, patrili v tej dobe u nás k najčítanejším. Vnímala som ju tak trochu ako slovenskú Saganovú, jej „saganovstvo“ (touto paralelou ani v najmenšom nespochybňujem originalitu Blažkovej textov) však bolo ukotvené v domácich pomeroch, vychádzalo z reality, ktorú sme vtedy žili, z problémov, ktoré nám boli dôverne známe... Blažková však vstúpila do našej literatúry druhýkrát, tentoraz ako autorka so „zdvojenou“ perspektívou, so skúsenosťou života v dvoch odlišných krajinách, v dvoch vzdialených kultúrach. Hoci explicitne nezdôrazňuje tento moment porovnávania, cítime ho v pozadí jej próz, zľahka naznačený, a predsa postrehnuteľný. Azda to ani inak nemôže byť, pretože Blažkovej prózy nie sú odosobneným zobrazovaním, ale zaznamenávaním prežitého, precíteného či dobre odpozorovaného, v najväčšej miere platí toto konštatovanie práve o knižke Happyendy: je to  próza obrátená „do vnútra“, a aj keď hovorí o veciach (ľuďoch, príbehoch) situovaných vo vonkajšom svete, je predovšetkým subjektívnou, až intímnou výpoveďou. Podľa mňa sú Happyendy jej najlepšou knižkou, po ktorej sa dá opakovane siahať, začať čítanie hociktorou kapitolou, či hociktorým listom – Blažková totiž knižku koncipovala ako listy priateľke a takouto epištolárnou formou vypovedá o jednom neľahkom úseku svojho života. Blažková ani v tejto knižke nestratila svoj jemný, predtuchou blížiacej sa temnoty podfarbený humor, s ktorým opisuje rodinný život po tom, ako manžela postihla choroba – doluje z tragického úsmevnosť, takmer komickosť. Ako zrelá spisovateľka povyšuje triviálnu každodennosť, monotónnosť prežívania, opatrovateľské úkony, ubíjajúce povinnosti, drobné dialógy so susedkami, útržkovité myšlienky, spomienky, postrehy, na literárnu tému, ktorá má silu – aj vďaka tomu, ako je spracovaná – osloviť. A aj odovzdávať múdrosť, nie akademickú, teoretickú, ale oveľa cennejšiu „obyčajnú“ životnú múdrosť získanú zo ženskej skúsenosti. Je to devíza, ktorá nie je v literatúre samozrejmosťou.

Etela Farkašová