Jelena PAŠTĚKOVÁ v r. 1966 – 69 študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole, r. 1969 – 74 estetiku a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od skončenia štúdií pôsobí v Literárnovednom ústave SAV, v r. 1976 – 82 ako interná ašpirantka, r. 1982 – 99 vedecká pracovníčka a vedecká tajomníčka, r. 1999 – 2006 riaditeľka Ústavu slov. literatúry SAV, v súčasnosti je jeho samostatnou vedeckou pracovníčkou. V r. 1991 – 93 bola externe vedúcou oddelenia výskumu a edičnej činnosti v Slov. filmovom ústave – Národnom kinematografickom centre, od r. 1991 prednášala na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Jej vedecká práca je zameraná na filmovú a literárnu históriu. Venuje sa výskumu slovenskej kinematografie a slovenskej literatúry dvadsiateho storočia, zaoberá sa vzťahmi medzi literatúrou a filmom, adaptáciami literárnych diel a medialitou. Vzťahy medzi literatúrou a filmom reflektovala v odbornej publikácii Literatúra a film (1982). V oblasti dejín slovenskej kinematografie sa knižne predstavila rozsiahlou monografiou Dejiny slovenskej kinematografie (1997, spolu s V. Mackom). Tá je nateraz najkomplexnejšou publikáciou o slovenskej kinematografii, ktorá reprezentatívne mapuje vývoj našej filmovej kultúry až do polovice 90. rokov. Pod jej vedením vznikla kolektívna monografia o umení v období socialistického realizmu Poetika a politika. Umenie a päťdesiate roky (2004), zachytávajúca situáciu v literatúre, divadle, filme, televízii a hudbe. Východiskovým bodom jednotlivých interpretácií je ruptúra historickej, estetickej a umeleckej kontinuity slovenskej kultúrnej tradície. Z hľadiska dotykov umenia a totalitnej moci predstavujú päťdesiate roky materiál plný vnútorného dramatizmu, ktorý určoval represívny politický diktát (estetická normotvorba socialistického realizmu) a nedokončená liberalizačná vlna. Pätnásť štúdií monografie sa zameriava na „zakladateľské“ obdobie socialistického realizmu u nás, odlišujúce sa od neskorších období koncentrovanosťou ideológie, normotvorbou a psychickými a fyzickými represiami. Napriek unitárnemu, mocensky presadenému modelu sa ukazuje, že umenie ako systém sa aj za takýchto podmienok vyznačovalo istou elastickosťou, ktorá bola schopná čiastočne vyrovnávať a „spracúvať“ tlak direktívne šíreného kánonu. Najnovšou monografiou Jeleny Paštékovej je Rozprávanie o rozprávaní (2009), v ktorom sa čitateľsky prístupnou formou zaoberá premenlivými vzťahmi medzi literárnou a filmovou naráciou. Skúma niekoľko okruhov vzťahu dvoch znakových systémov, literatúry a filmu – „odkrývanie“ stôp literárnosti vo filme alebo kinematografických postupov v literatúre. Autorka načrtáva znakovú charakteristiku filmového a literárneho rozprávania a zmenu postavenia oboch typov rozprávania pod vplyvom postštrukturalizmu a postmoderny na sklonku 20. storočia, problematiku filmových adaptácií a kontext slovenskej tvorby na rozhraní 40., 50. a 60. rokov minulého storočia. V slovenskej kinematografii sa venuje literárnej a filmovej tvorbe Alfonza Bednára a jeho spolupráci so Štefanom Uhrom, v ktorej vidí východisko moderného filmového rozprávania na Slovensku. Spolupracovala na realizácii projektu Čítame slovenskú literatúru 1 – 3 (1997 – 1998). Okrem toho je autorkou filmových adaptácií literárnych diel, predovšetkým však množstva odborných štúdií a recenzií, ktoré publikuje v slovenských i zahraničných zborníkoch a periodikách (Slovenská literatúra, Romboid, Slovenské pohľady, Literárny archív a i.). Výpočet autorkiných tvorivých aktivít uzatvára jej prekladateľská činnosť. Odbornú i umeleckú literatúru prekladá z poľštiny a angličtiny.
