Joe Palaščák

Stručná charakteristika

     J. Palaščák situuje svoj lyrický subjekt na priesečník dvoch zásadných smerovaní. Na jednej strane subjekt postupuje po vertikálnej línii a zaznamenáva napätý vzťah medzi sebou a transcendentným (božským, nadľudským, javmi medzi nebom a zemou) a popri tom sleduje aj horizontálnu líniu, kde je subjekt zachytený v medziľudskej interakcii. Obidve línie sú dramatické a emotívne, navzájom sa dopĺňajú, prevrstvujú, niekedy naznačujú vzájomnú protirečivosť, omnoho častejšie však idú paralelne. Prezrádzajú, že autor vníma človeka ako duchovno-telesnú bytosť, pred ktorou stoja dva ciele. Jeden pozemský, kde má miesto zápas o vlastné šťastie, naplnenosť v ľudskom partnerstve, vzťah k stvorenému svetu, a potom druhý cieľ, eschatologický, idúci až za hranicu pozemského života. Symbolom tejto duality je aj názov básnikovho debutu Teloi, ktorý je spojením slova telo, ústredného motívu zbierky, a slova eloi (él, elóah, elohím), čiže variantu starozákonného hebrejského výrazu pre osobu Boha.
     Archetypálne a svojím spôsobom elementárne myslenie a zobrazovanie uplatňuje aj v ďalších rovinách poézie. Zreteľné je to najmä v lexike, kde sa pomenúvajú základné prírodné matérie (voda, hlina, vzduch) a procesy (vznikanie, zanikanie, spájanie, premieňanie). Básnik človeka metonymicky opisuje pomocou typických častí (tvár, ústa, ruka, koža, slina, hlas, slovo) a archetypálnych činností (dotýkať sa, zanechávať a sledovať stopy, snívať, plakať, milovať sa, ubližovať iným a sebe). Dojem elementárnosti vyvoláva aj básnikovo vyjadrovanie sa v definíciách až gnómach, čím si sám sebe sprístupňuje neznáme veci. Toto je u J. Palaščáka len čiastočnou ambíciou, hoci základná pozícia subjektu spočíva v objavovaní zákonitostí sveta a v postupnom dopĺňaní detskej skúsenosti skúsenosťami dospelého človeka. Okrem možnosti „odhaliť“ pomocou definície objektívne pravdy využíva básnik formu „falošnej“ definície, ktorá je metaforou a ornamentom sledujúcim estetické ciele.
     Archetypálna lexika a syntax vplývajú na základnú tonalitu a vtláčajú básňam vznešený ráz. Pri básňach s exponovaným dramatizmom a autorovou empatiou nadobúdajú verše elegický odtieň. J. Palaščák riziko pátosu vyvažuje básňami s epickým jadrom, realistickými detailmi, prvkami všednosti až škaredosti a vytvára podklady pre ďalšiu významnú dualitu.

Ján Gavura, 2012