Zabývaný intímne v románskom svete, nebol a nie je rozlomený medzi domov a svet: nie je mužom dvoch vlastí. Romanizácia a europeizácia literatúry a kultúry neznamená u neho podceňovanie domáceho a vlastného, znamená len lepší, poučenejší, rozhľadenejší pohľad na toto vlastné.
Alexander Matuška
Jozefa Felixa už ako divadelného kritika zaujala celá európska dramatika (Hauptmann, Ibsen, Hugo, Molière, Büchner, Suchovo-Kobylin, Schiller, Begovič, Rostand, Lessing, Shakespeare, Kleist, Hebbel, Goldoni atď.), zostala v poli jeho pozornosti aj v čase dramaturgovania v SND (vtedy sa jeho záujem značne rozšíril práve tak smerom španielskym, od T. de Molina po F. García-Lorcu, ako smerom ruským, od M. Gorkého po K. Simonova); k európskej dramatike a divadlu nestrácal záujmový vzťah ani neskôr, nútil ho k tomu – ako usilovného diváka – aj sám divadelný repertoár v Bratislave. Prirodzene, že centrálnu os predstavovali pre neho francúzski dramatici a francúzski divadelníci.
Július Pašteka
