Jozef Heriban knižne debutoval novelou Niekto na mňa stále píska (1996), ktorá získala v roku 1993 v anonymnej súťaži Literárneho fondu prvé miesto. Autorov osobitý humor a schopnosť vytvárať metaforickú líniu rozprávania v nej ozvláštňujú príbeh mladých študentov hudby zo začiatku sedemdesiatych rokov v Bratislave. Heriban týmto pôvabným dielkom vytvoril prototyp prózy, ktorá sa vymaňuje zo zajatia smrteľne vážneho estetizmu vládnuceho takmer pol storočie, ale aj z drsnej prvoplánovosti či prešpekulovanej rafinovanosti postmoderných výziev. Je akoby na dúšok vyrozprávaná jedným rozprávačom s darom videnia iných, s milosťou porozumenia, s túžbou dávať a s prekliatím osamotenia. Tabu, zákazy, zamlčané osudy, odhalené pravdy, zrady, vzdialené súvislosti sa vracajú do bytia mladého hrdinu, ktoré sa odrazu premieňa na bolestno-slastné svedectvo. Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá v sebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny a revolúcie, hrôzy a kataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti a nezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám s hudbou a umením v sebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou v dobro lásku a porozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca.
Heribanov román Intimita vlkov (2008) sa stal hneď po vydaní bestsellerom. Cez dynamické rozprávanie nabité odvážnymi erotickými scénami a strhujúcou emocionálnosťou v ňom prináša nielen intímnu správu o živote mužov, ale odkrýva aj ich znepokojujúci pocit osamotenia. Román je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov a mediálnej a reklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou o citových deficitoch generácie a hľadaní východísk pre človeka strateného v bludiskách postmoderného sveta. Jeho hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo v sebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou a dobrodružstvom. Hlavný protagonista Michal Mayer je tvrdý pragmatik s mimoriadnou predvídavosťou, schopný hrať na všetky strany hoci aj špióna, ale keď ide o ženy, je to predovšetkým estét a výskumník tajomných svetov erotiky, v ktorých sa ako v hudbe dá nájsť nielen azyl, ale aj spochybnený zmysel života. V slovenskej próze vari niet takých poetických erotických obrazov, akými sú sny Heribanovho špióna povýšeného na svedka svojej strácajúcej sa doby. Román má ešte aj inú dohru: z autistického syna na vozíčku sa vykľuje vnútorný emigrant protestujúci svojou emigráciou proti vlastnému otcovi. Tento protest však má iné východisko: končí sa ústretovým gestom k spolutrpiacim, kým odmenou za otcovu egocentrickú túžbu lietať je invalidný vozíček („Vždy sa stane to, čo v sebe nosíme.“). Táto nepatrná sémantická slučka formulovaná akoby mimochodom v epilógu dáva provokatívnemu textu celkom nové vyznenie: keď svet stíchne, lebo zanikla hudba, ktorá napĺňala osud osamelého jednotlivca, treba začať myslieť na iných, lebo bez nich niet naozajstnej lásky ani krásy. A práve v tejto kladnosti zabalenej do lákavých popkultúrnych obalov je Heribanovo barbarstvo provokujúce k novým začiatkom.
Voľným pokračovaním tejto prózy je román Posadnutosť (2009). Do textu vstupuje celkom iný Mayer. Už sa nevolá Michal, ale Ezra (ten, ktorý pomáha), a už nepestuje svoje sny v sebe, ale usiluje sa dať dohromady rodinu stroskotancov, ktorú odstredivé sily osamotenia rozohnali po všetkých kútoch sveta. Pretože rodina s matkami, dcérami a vnučkami je základom vzťahov, ktoré tak veľmi chýbajú aktérom tejto citovej drámy. Do jej dejov vstupuje väčšina postáv z predchádzajúceho románu. Všetky sú ťažšie o nové skúsenosti s rozchodmi, so samotou, majú deti, ktoré nečaká lepší osud. Ezra je posadnutý citmi a láskou, ktoré sa stratili v necitlivosti a v neláske. V medzihrách sa v mystických letoch letí k slnku, v rozhovoroch sa uvažuje o Bohu. Deje zaľudňujú postavy z náboženskej mytológie rôznych civilizácií, pribúda mystiky, symboliky, tajomstva. Zo života sa opäť stáva tajomná šifra, ale život nadobúda smer: láska, krása, slnko.
Téma ľudskej sexuality je kľúčová aj v románe Ružový trojuholník (2010) a v poviedkovom románe Schovaný, neschovaný, idem (2011), v ktorých sa autor opäť predstavil osobitým zmyslom pre humor, dráždivou erotikou a dynamickou naráciou. Do titulu Schovaný neschovaný, idem autor ukryl všeličo zo svojich doterajších tém odpovedajúcich na myšlienkové a tvorivé výzvy postmoderne sa globalizujúceho sveta, navyše do neho vložil aj nevšednú dávku jemnej citovosti. A práve táto citovosť sa na pozadí predchádzajúcich akčných próz môže hockomu z verných Heribanových čitateľov javiť prinajmenšom ako malé vybočenie. Sedem poviedkových textov zo súčasnosti, pospájaných farebnými historickými perexmi do poviedkového románu si totiž očividne nechce získať čitateľa vonkajškovou akčnosťou a transparentnou príťažlivosťou príbehov, ale ponúka mu čosi noblesnejšie: možnosť spoluúčasti na zvnútornení veľkých otázok ľudského jednotlivca, ktorý musí pred inými i pred sebou bez prestania predstierať, že sa nestratil v civilizačnom huriavku, aj keď sa zo dňa na deň cíti stratenejší vo svojej osamotenosti.
Jozef Heriban je aj spoluautorom a spolurežisérom filmov Utekajme už ide!, Južná pošta, Dávajte si pozor! a televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi, ktoré boli ocenené na viacerých prestížnych medzinárodných filmových festivaloch (Káhira, San Francisco, Houston, Philadephia). Jeho rozhlasové hry získali množstvo ocenení a boli uvedené v Nemecku, Taliansku, Poľsku, Švajčiarsku, Rakúsku a Česku.
Alexander Halvoník
