Jozef Heriban photo 4

Jozef Heriban

9. 7. 1953
Trnava
Žáner:
odborná literatúra, próza, rozhlasová tvorba, scenáristika

Napísali o autorovi

Román je tak trocha kamuflážou ikon 20. storočia, tak trochu ironizáciou televíznych seriálov a mediálnej a reklamnej manipulácie, ale je opäť aj vážnou výpoveďou o citových deficitoch generácie a hľadaní východísk pre človeka strateného v bludiskách postmoderného sveta. Jeho hrdina má tiež nepochybne autobiografické črty zatraktívnené nie celkom jednoznačnou identitou, ale to, čo v sebe nosí, je predovšetkým pocit osamelosti prekrytý hudbou a dobrodružstvom. (Intimita vlkov)

                                                                                                            Alexander Halvoník

Celý príbeh, v ktorom sa prelína priestor a čas je však možno iba akási hra fantázie – predstava, aké by to bolo, keby... Intimita vlkov je predsa, ako sa v knihe zdôrazňuje, rozprávanie o skrytom živote mužov (ale nielen ich), o hľadaní a strácaní, o strachu z existencie a zodpovednosti za ňu a najmä o večnom ľudskom sne, túžbe vzlietnuť zo všednosti k slnku...

                                                                                                                 Elena Ťapajová

A tak, ako bol Ezra v Intimite vlkov skôr citovým egoistom, v Posadnutosti sa napĺňajú jeho filozofické a jemné mužské stránky. Uvedomuje si nielen svoju zraniteľnosť, ale aj silnú schopnosť milovať a podľa toho koná. Stáva sa svojím vlastným učiteľom. Voľné pokračovanie Intimity vlkov je nádherné, vášnivé, bolestné, živočíšne, filozofické, ženské i mužské, ale najmä láskavé a ohromujúco pravdivé!

                                                                                                                   Lucia Kulihová

To umožnilo autorovi predstaviť čitateľom svet, ktorý zvyčajne poznajú len z titulkov bulvárnych časopisov – svet rádoby-celebrít, ktoré spravia čokoľvek pre svojich päť minút slávy, hyenizmus niektorých novinárov, ale aj povrchnosť vzťahov a relatívnosť priateľstiev (nielen) v homosexuálnej komunite. Z každého riadku cítiť, že autor tento svet dobre pozná a neváha roztrhnúť jeho pozlátko, aby odhalil špinu, ktorú skrýva. (Ružový trojuholník)

                                                                                                                        Juraj Šlesar

Ako sme u Heribana zvyknutí, príbeh je provokatívny, nabitý emóciami, láskou, nehou, odvážnou erotikou. Sex v knihe však nie je samoúčelný. Nie je to len prázdne gesto, ktoré by malo nalákať čitateľov. Sex do jeho príbehov patrí akosi prirodzene, nebojí sa nazývať veci bez ostychu pravými menami. (Ružový trojuholník)

                                                                                                                         Milan Buno

Motív skrývačky je prítomný v celej knihe. Dávid Steinitz celý život tají svoju opačnú sexuálnu orientáciu, riaditeľ Bronský sa utajene stretáva s oveľa mladšou ženou, Elizabeth Erddödy tajne túži po žiakovi... Vyvrcholením ich neustáleho utajovania je samota, nenaplnenosť, túžba po ľudskej spolupatričnosti, láske, vzťahu, či priateľstve. (Schovaný, neschovaný, idem)

                                                                                                                    Jana Kopčová

Prelet sťahovavých vtákov je intímnou prózou. Heriban v nej odkrýva vnútorný svet muža plný tajomstiev a túžby po láske. Nechýba v ňom dráždivá erotika, čo môže konzervatívnych čitateľov odradiť. Je to však škoda. Jozef Heriban má slovenskému čitateľovi čo ponúknuť.

                                                                                                          Veronika Romanová

Popri komickej povahe rozprávača je obdivuhodné, s  akou ľahkosťou nám vie podať okrem svojich vlastných právd pravdy všeobecne platné. Nehľadí len na seba a svoje nešťastia a problémy, ale ukazuje prstom aj na všetky národy, pričom nezabúda kritizovať najmä ten svoj slovenský, a nastavuje zrkadlo sám sebe

.                                                                                                            Alexandra Pechová

Zmätený konzervatorista sa pozvoľna stáva skúsenosťou generácie, ktorá v sebe nosí stáročné schizmy premenené na vojny a revolúcie, hrôzy a kataklizmy, krivdy, pokrivenosti, zvrátenosti a nezvratné obludnosti. Odrazu ostáva sám s hudbou a umením v sebe, sám so svojou predsa len neotrasiteľnou vierou v dobro lásku a porozumenie. Sám ako dôsledok rozpadu integrity sveta, civilizácie, spoločenstva sprevádzaného rozpadom identity jednotlivca. (Niekto na mňa stále píska)

                                                                                                           Alexander Halvoník

Novela Niekto na mňa stále píska hovorí o poaugustovej generácii (približne ročník narodenia 1953), ktorá citovo a ľudsky zrela v rokoch tvrdej normalizácie. Dramatické udalosti roku 1968 sa o ňu iba obtreli, nezasiahli jej život tak osudovo, ako sa to stalo s predchádzajúcou generáciou. Obrodné časy sa objavujú v próze len ako ozvena (rozprávač sa napríklad okrem iného zmieňuje o svojom nedotiahnutom pokuse napísať román s takouto tematikou). Je pravda, že Laurini rodičia v tom čase emigrovali, zanechajúc dcéru v starostlivosti starej matky, ale pod jej traumu sa skôr podpíše škaredá psychická skúsenosť so znásilnením partiou výrastkov, ku ktorej sa dievčina s pocitom opustenosti primkne. Autor nevyužil ani príležitosť príbeh viac prepojiť s atmosférou vrcholiacej normalizácie, ktorá sa objavuje tiež skôr okrajovo (ponuka dobových sovietskych filmov, oslavy výročia VOSR). Konzervatórium sa tu ocitá akoby v závetrí, kam neblahé dôsledky ideologicky podmienených zásahov a tlakov neprenikli. Napriek tomu prítomnosť doby je tu viac ako evidentná. Na prvý pohľad iba ako kulisa, ktorú tvoria bohaté odkazy na konkrétne udalosti tak v Bratislave (krasokorčuliarske majstrovstvá s ich protagonistami, bombový atentát na ministerstve spravodlivosti, známy tragikomický príbeh Poliaka, ktorý sa pokúsil preplávať do Rakúska a ocitol sa v Petržalke, kultúrne udalosti atď.), ako aj vo svete (vietnamská vojna, tragická smrť izraelských športovcov na mníchovskej olympiáde a ďalšie krízové udalosti). Tento „ornament“ Má však pri pozornejšom vnímaní hlbší zmysel. Svojou takmer napospol tragickou polohou diagnostikuje perspektívu sveta, ktorý obklopuje literárne postavy a poznamenáva ich aj ľudsky. „Budete žít v hrozné době,“ prorokuje rozprávačovi jeho český profesor Štědrý. Akokoľvek by sa chceli hrdinovia uchýliť do azylu hudby, krásy, erotiky a sexu, svojmu osudu neuniknú, je vpísaný v ich génoch: „Zrazu som si uvedomil, že možno celý náš život je len pokračovaním niečoho, čo sa začalo dávno pred naším narodením. Marekova choroba je pokračovaním bolesti jeho otca. Laura bola traumatizovaná oveľa skôr, ako sa ju pokúsili znásilniť. Každý náš pohyb je neviditeľne spätý so všetkým, čo sa deje okolo nás. Každý si nesieme v sebe svoj Vietnam, svoj Izrael.“ Akoby chcel autor týmito slovami naznačiť, že je to generácia bezmocná, bez vplyvu na svoj osud, determinovaná nielen krízou našej vtedajšej spoločnosti, ale krízovým stavom sveta ako takého.
Hodnotiac Heribanovu prózu z tejto strany, treba hádam podotknúť, že súčasná slovenská literatúra nemá veľa diel, ktoré by si takto všimli vplyv normalizačnej doby (ale i doby všeobecnej) na utváranie psychologicky-mravného obrazu mladej generácie.

BORČIN, Emil: Každý nesieme v sebe svoj Vietnam... (Jozef Heriban: Niekto na mňa stále píska). Recenzia. In. Literika, roč. I, 1996, č. 2, s. 183 – 185.