Jozef Karika

15. 11. 1978
Brezno
Žáner:
esej, literatúra faktu, próza, iné

Napísali o autorovi

Karika je naozaj originálny, v každom ohľade až bezohľadne odvážny a kvalitatívne jeho textu nemožno nejako vážnejšie vytknúť nič - má svoju estetiku šoku a násilia, ktorú vybrúsil do úžasnej funkčnosti.

 Radoslav Matejov
 

 
Tento pán autor síce rozpráva o svojom písaní odľahčene a s humoristickým šarmom a jeho „mafiánske“ romány strach vyrábajú ako na bežiacom páse, ale akoby mal v talóne čosi, čo neprezradí, ani keby ho mučili trebárs aj tak, ako on mučí svoje postavy v najnovšom románe Na smrť.

Alexander Halvoník
Mám-li zhodnotit knihu jako celek, domnívám se, že je užitečná nejen pro ty, kdo se chtějí zabývat přímo magií peněz, ale i pro každého, kdo se chce na své magické cestě inspirovat k hledání nových cest a možností. Koneckonců zde nejde o to, jak velké bohatství získáte, ale o to, jak budete spokojení. Kniha je inspirující i co se literárního stylu týče, neboť, jak jsem si již u Kariky zvykl, autor v rámci jednotlivých kapitol plynule přechází od popisu konkrétních metod a postupů k obecnějším magickým, filosofickým či historickým úvahám a pak zase vrací zpět ke konkrétním metodám a postupům, což čtenáře obohacuje a inspiruje k tomu, aby k napsanému přistupoval kreativně a nikoli jako ke "kuchařce".
 
Jaroslav Polák
 
Tri životy, tri príbehy v jednom. Osobná i spoločná evolúcia, kataklizma, apokalypsa.
Tragédia v tomto románe zo súčasnosti je tragédiou jednotlivcov, ale i spoločnosti. Sú to konkrétni ľudia, ktorých sa otrasné udalosti týkajú, no je to spoločnosť, ktorá takéto pomery vytvorila, dopustila a v podstate ich toleruje. Autor však nenúka riešenia či optimistické vízie. Len predvádza realitu. Predátori určujú pravidlá, stádo prikyvuje. 
Ukazuje nám tri stupne účastníkov zločineckej mašinérie - obetí, vykonávateľov i tvorcov. Zároveň nás so samozrejmosťou znalca uvádza do zákulisia rôznych druhov mafie a jej úrovní rozhodovania. 
A robí to všetko fantasticky sugestívnym spôsobom, šedivá atmosféra smrteľne definitívnej beznádeje a blížiacej sa hrozby, na ktorú má úžasný talent, je hustejšia než v jeho hororových poviedkach. S jazykom narába triezvo, žiadne zdržiavanie nehrozí. Život v zásadných chvíľach letí ako splašený kôň a kniha sa číta ako v priamom prenose. Utečie rýchlosťou zvuku Denisinho kriku a zanechá čiernu dieru. 
Niekoľko dní som ju čítala, rovnako dlho rozdýchavala. 
Vedieť rozprávať príbehy je dar.
A aj keď sú niektoré zúfalo smutné, tragické či pravdivé, treba si ich ceniť. Pretože nás nielen bavia, ale i poúčajú, obohacujú, prípadne nám sprostredkúvajú ťažké životné pravdy, ktoré by sme sa inak zdráhali vidieť či prijať.
Jozef Karika tento dar má. A má v sebe aj niečo iné, vnútorný oheň rebela, ktorý chce povedať to, čo sa iní boja.
 
Aneta Čižmáriková
 
Takáto surová konkrétnosť je však po prvý raz zaujímavá, po druhý raz nudí a tretíkrát vyslovene rozčuľuje - nie každý totiž má rovnaké potešenie z čítania detailov o nakrúcaní úchylného porna, ktoré Karika v Londýne dopraje Denise. Zároveň sa tak V tieni mafie stáva knihou ľahko predvídateľnou, keď Michala ako dieťa odmietnu prijať na karate, už viete, že takýchto momentov bude viac a zo slušného chlapca vyrastie sociopat.
No dôležité možno je, že cieľový čitateľ tohto textu nie je znalcom literárnej produkcie, ktorého rozčuľujú nefunkčné scény, a odpustí aj rozprávanie banalít či vyrovnávanie si účtov so slovenskou politickou reprezentáciou.
 
Tomáš Prokopčák

 

 
Rozhovory hlavného hrdinu Michala a veľkopodnikateľa Štarcha sú na jednej strane výkladom brilantnej schopnosti napísať pútavý a uveriteľný dialóg podopretý vulgarizmami, na strane druhej, predstavujú výklad Machiavelliho diela Vladár v praxi mafie.
Samotný autor nie je hodnotiteľom, ani morálnym inkvizítorom. Akoby sa snažil iba pragmaticky poňať konanie mladých chlapcov túžiacich po sláve, moci a peniazoch. Intelektuálne podkutý čitateľ zachytí aj snahy o filozofické zdôvodnenie ich postojov a celok tak dostáva omnoho hlbší ráz ako iba príbeh na víkend.
 
Marek Mittaš
 
 
Pasáž z Veľkej Británie je najlepšia, ale diskutabilne zároveň i najzbytočnejšia, pretože s hlavným dejom nesúvisí. Toto však nie je poviedka, kde by si mal autor brať na plecia len dve tri veci. Toto je román a jeho súčasťou sú/mali by byť/môžu byť aj odbočky.
Anglická pasáž samozrejme nie je ÚPLNE od veci: až ona najlepšie vystihuje mrazivú pointu, ktorú zrejme poznajú mnohí čitatelia, narodení okolo roku 1980. SME STRATENÁ GENERÁCIA. Hemingway a spol. mali DÔVOD byť stratení. V mladom veku ich zničila vojna, videli umierať kamarátov. Dnešní slovenskí tridsiatnici sú však svojím spôsobom desivejšou Stratenou generáciou. Zlomila nás doba 90. rokov 20. storočia. Komunistická výchova nás nemala šancu pripraviť na pestrofarebný kolotoč, do ktorého sme naskočili po roku 1993. Nevideli sme smrť svojich priateľov – videli sme ale smrť spravodlivosti, jej ponižujúce zašliapnutie do hovien. Na dennom poriadku bol výsmech zo strany politikov a iných „vysoko postavených“. Doba, v ktorej sme dospievali, bola diametrálne odlišná od 80. rokov, v ktorých sme prežívali bezstarostné detstvo.
V 90. rokoch sa všetko zmenilo. Museli sme stíhať dobe, na ktorú naša relatívne priateľská a bezbranná výchova nebola pripravená. Mnohí to vzdali radšej hneď na začiatku – a možno urobili dobre.
Sme poničená generácia, ktorej pred očami vyvraždili sny a ideály, ale nič nové jej namiesto nich nedarovali. Zostali čudné prázdne miesta, ktoré sa stále snažíme zaplniť – všetko je však akési pochabé a pochybné, nič nevydrží dlho, s ničím nie sme spokojní a o desať pätnásť rokov mladší sa nám smejú, nemajú pred nami žiadny rešpekt – a ostatne prečo by aj mali? Snažíme sa pôsobiť dojmom, že nám môžu viete čo, lebo sme lepší, lebo sme starší. Ale nie je to pravda. Nie sme lepší len preto, že sme starší. Sme proste starší – ale nie lepší. Len starší.
 
Ivan Kučera