Jozef Kollár mal za sebou už niekoľkoročnú úspešnú dráhu reportéra a bohaté skúsenosti so slovenskou životnou realitou, keď v roku 1994 vydal knihu poviedok Nedorozumenie. V „postmodernej“ situácii, ktorá ovládla mladú slovenskú literatúru v prvej polovici 90. rokov 20. storočia a ktorej najvýraznejším znakom bol takmer úplný ústup od príbehu či jeho nahradenie citáciou cudzieho príbehu, prichádza Kollár s poviedkami, v ktorých dominuje práve výrazný autorský príbeh. A je to príbeh, ktorý len nefabuluje reálne životné situácie, ale jeho základným znakom je hra s príbehom, pohrávanie sa s realitou, príbeh, v ktorom vládne tajomstvo a stierajú sa v ňom hranice medzi reálnym a nadreálnym, často drsné obrazy životných situácií striedajú surreálne obrazy – nie však v podobe krotkých obrazov a metafor slovenských nadrealistov, ale obrazy a situácie buňuelovsko-daliovskej proveniencie. Surrealistická inšpirácia je najvýraznejšie prítomná v poviedke Sabom Du. V nej nevesta Felícia pozve priateľov na svadobnú hostinu, kde ženíchom je kamenná socha slávneho skladateľa, do ktorej sa osudovo zaľúbila. Na hostinu (na rúbanisku uprostred lesa) prišla Felícia v svadobných šatách, „v ruke držala ružu, ktorej kvet bol obalený v rôsole, spolu s mletou paprikou, korením a hlavou údenej ryby“, a hlavným jedlom na svadbe boli „živé kurence zúfalo behajúce po stole“. Celý priebeh hostiny má fantasticko-snový rozmer a (rovnako ako v zlom sne) vyústi do zničenia nevestinho idolu. Prvky sna, plynulý prechod od reálnych do fantastických polôh príbehu, do priestorov určovaných prednostne iracionalitou a tajomstvom, tvoria trvalé konštanty Kollárovho autorského rukopisu aj v jeho ďalších prozaických knihách. Poviedka Fotografia storočia (tiež z jeho debutu) o fotografovi paparazzovi, ktorý sa v snahe urobiť senzačnú „fotografiu storočia“ neštíti ani vraždiť, otvára ďalšiu výraznú tematickú líniu v Kollárovej prozaickej tvorbe: svet, ktorý ovládajú zmanipulované, po senzáciách, „krvi a sexe“ prahnúce médiá, svet, kde prestávajú platiť tradičné morálne kritériá, kde tlak na zviditeľňovanie a „reality šou“ má zničujúci vplyv na hrdinov jednotlivých príbehov (populárnej televíznej moderátorky v poviedke Havária z knihy Žena v koberci či hollywoodskeho herca Roberta Lawkina v poviedke Nesmrteľný z knihy Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila). Treťou tematickou líniou Kollárových próz je súčasná rodina, najmä jej „odvrátená“, konfliktná tvár (kritika ho charakterizovala ako „odborníka na manželské krízy“). Ich základom sú často rôzne nedorozumenia či až základné neporozumenie toho druhého – aj v oblasti sexu, čo môže mať niekedy takmer tragické následky (titulná poviedka z knihy Žena v koberci). Príťažlivé a koncentrované rozprávačstvo Kollár výborne uplatnil aj v knihe reportáží Barnabáš sa dotkol neba, prinášajúcej tridsaťpäť príbehov zaujímavých ľudí, ktorí sa vďaka svojim životným i profesionálnym vášňam (koničkári, vynálezcovia) dokázali „dotknúť neba“, teda ísť po hranicu svojich síl, zvíťaziť aj nad nepriaznivým osudom. Autorský profil Jozefa Kollára zaujímavo dotvára aj jeho tvorba pre deti, v ktorej sa predstavil ako hravý autor, vnímavý voči svetu dnešných detí, predchnutému fantáziou. Ťažiskom jeho tvorby v budúcnosti bude však zrejme rozprávanie príbehov, ktoré – ako to výstižne charakterizoval P. Rankov – „vychádzajú z každodennosti, no prekračujú ju svojou nástojčivosťou. Neposkytujú návod na život, ale kladú znepokojujúce otázky o jeho zmysle“.
Anton Baláž
