Jozef Leikert photo 1

Jozef Leikert

22. 10. 1955
Zlaté Moravce
Žáner:
editorská činnosť, literatúra faktu, odborná literatúra, poézia, iné

Komplexná charakteristika

Jozef Leikert je dvojdomým autorom; je aj autorom literatúry faktu, aj básnikom. Prepojenia medzi jedným a druhým spôsobom písania sú navzájom obohacujúce invenčnými presahmi do zaužívaných prototypov myslenia. Leikert využíva nástroje histórie a dobovej historickej publicistiky na žánrové spestrenie pomocou psychologického, reflexívno-historického spracovania tém, ktoré sa ho bytostne dotýkajú: od Opletala po Mňačka, od novembra 1939 po november 1989.

Zostupuje po vertikále faktov a zároveň rozširuje rádius ich dosahu včleňovaním očitých svedkov jednotlivých historických udalostí do kontextu dejín. Obohacovaním historického dejinného materiálu o konkrétne výpovede generačných druhov, priateľov a známych, vzniká pozoruhodná dejinná aj literárna mozaika, pridávajúca strohosti faktov ľudskú dimenziu, v diapazóne mravných, kultúrnych a kresťanských hodnôt. Pracuje s ľudským detailom a poetickou psychologickou skratkou, ktorá sa stáva charakteropisom historickej postavy buď v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Zvyčajné postupy literatúry faktu obohacuje aj o hľadanie nových súvislostí, ktorým pripisuje osobnú stopu hľadania, napríklad fenomén: „postupná zrada“. Literarizuje a psychologizuje dejiny, čím ich sprístupňuje najmä tým, ktorí neboli ich účastníkmi, ani z hľadiska osobného, ani v kontexte kultúrneho, historického či kultúrneho času. Do príbehu histórie vkladá vierohodné príbehy v príbehu a dáva im vnútornú dimenziu. Hoci Jozef Leikert začínal poéziou, jeho prvými dielami sú knihy z oblasti literatúry faktu. Venuje sa obdobiu druhej svetovej vojny, predovšetkým udalostiam 17. novembra 1939, keď boli zatvorené české vysoké školy a 1 200 študentov odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen. Okrem preštudovania všetkých dostupných archívnych materiálov napísaniu kníh predchádza u Jozefa Leikerta vlastný výskum, postavený na hľadaní posledných pamätníkov a ich spomínaní. Takto sa mu podarilo ozrejmiť viacero doteraz neznámych faktov a súvislostí. Druhou doménou jeho literatúry faktu sú knižné rozhovory so známymi osobnosťami, ktoré sú akousi spoveďou. Vedením dialógu núti opýtaného siahnuť hlboko do svojho vnútra, spomínať, ale zároveň sa zamýšľať nad sebou a udalosťami vôkol.

Ak je v oblasti literatúry faktu Leikert presný a až vyčerpávajúco dôsledný pri zhromažďovaní historického materiálu, v poézii je stručný, gnómický a kresťansky zakotvený v evanjeliových formách písania a zaznamenávania lyrických obrazov a osobnej skúsenosti. Zvláštnosťou je poloha jeho lyrického subjektu v kontexte jednotlivých básnických zbierok. Ich-forma proklamovania lyrickej skúsenosti má iba minimálne zastúpenie, hoci v týchto miestach je jeho výpoveď veľmi silná; namiesto toho využíva „my-formu“, hovorenie akoby z pozície hovorcu, keď seba včleňuje do spoločenstva a vypovedá nie za seba, ale za spoločenstvo, ktorého sa cíti byť súčasťou. Akoby domaľovával seba do plátna obrazu. Lyrické výpovede v textoch a kontextoch tak nadobúdajú povahu sakralizovanej formy záznamu obecnej formy skúsenosti, ktorá sa preliala jeho vnútrom, jeho životom.

Dana Podracká