Jozef Mihalkovič sa vo svojej prvej zbierke Ľútosť odrazil od oficiálnej tematickej matrice nielen cez konkrétne motívy (industrializácia v cykle Cement, SNP v básni Povstať, budovanie domova a pod.), ale aj poukazovaním na nedostatok porozumenia a lásky medzi ľuďmi. Práve na nedostatok tohto cementu a na prítomnosť tragédií v živote (smrť sestry) sa vzťahuje jej nadpis. Väčšina kritikov ju prijala ako miernu inováciu „spomienkového impresionizmu“, no už tu si sformoval základné znaky svojho konkretizmu: zmysel pre jedinečný detail, ktorý nie je len nazretím do hĺbok života, ale i znamením ľudskosti, a vecnosť podania, v ktorom ľudia aj veci hovoria sami za seba, neraz len cez náznak a zámlku. V nasledujúcej knihe Zimoviská naliehavosť potreby domova cez predstavu skrýše pred nepriazňou počasia ešte zvýšil a skonkrétnil. Jeho dedina je priestor, v ktorom sa odohrávajú odveké rituály obnovy života v prírode (plod – jadierko – nová rastlinka) aj vo svete ľudí (prvá časť Plodnosť), a kde človek uprostred nich zároveň prežíva obavy a starosť o to, aby sa vydarili a aby prípadne niečo nerozvážnym posunkom nezmaril (druhá časť Nespavosť). V zbierke nejde ani tak o dajaké „prezimovanie“, ako skôr o to, aby súčasník zladil svoje pachtenie sa s prirodzeným behom vecí, aby rozpoznal elementárne rituály života, užasol nad nimi, stlmil živelnosť prírody i svojej nedočkavosti a aby do nich vstupoval s dôverou aj dôstojnosťou (Ornament). Napokon baladické príbehy postáv tvrdo poznačených životom (Katarína, Matej, Alfonz atď.) a situácie plné dramatizmu a rozporuplnosti (Vošiel som s nožom proti prsiam / odkrajoval som chlieb...) akúkoľvek idylickú azylovosť vylučujú. Namiesto toho je tu permanentná ponuka na rozvíjanie pozornosti a ohľaduplnosti voči iným a vôbec – dnešným jazykom povedané – ekologizáciu nášho vzťahu k reálne sa dejúcemu zázraku života. Ak angažovaná poézia hnala súčasníka do práce a politických konfrontácií, Stacho do náporu, v ktorom človek riskuje svoje sebazničenie atď., Mihalkovič ho učil oceňovať hodnoty organického rastu a kontinuity. A to nie je málo. Napokon je to zbierka, ktorá mnohým potichu vracala socializmom odcudzený a zdevastovaný priestor autentickej dediny, čo si dobová kritika ani nevšimla. Nehovoriac o takých pôvaboch zbierky ako do diania vťahujúci spôsob podania (menenie perspektív pohľadu a času, filmové strihanie záberov atď.), metaforika roztvárajúca za povrchom reality existenciálne hĺbky života, mnohoraké využívanie výpovedných možností verša atď.
Viliam Marčok
Mihalkovič má svoj vlastný idióm, svoju neštandardizovanú skúsenosť, ktorá je od knihy ku knihe bohatšia a zrelšia. Jeho hlas trvá a má aj svoje ozveny. Keďže hovorí iba o veciach, ktoré mu ležia na srdci, a hovorí o nich nekompromisne a čestne, jeho tvorba je nezastupiteľná. Nedovoľuje poézii, aby mu prerástla cez hlavu. Básnik, ako ho stelesňuje Mihalkovič, je pútnikom skutočnosti hľadajúcim stratenú jednotu jej tváre.
Vincent Šabík
Raný Mihalkovič, ako ho poznáme z Ľútosti a Zimovísk, bol síce očarený literatúrou a kultúrou, ale literatúra napísaná pred ním mu slúžila nie ako „surovina“, ale ako čarovná optika, cez ktorú hľadel na mohutnosť života, jeho hĺbky a výšky, rozložitosť, na radosti, smútky aj tragédie. Nebola v „prvom pláne“, bola mu len prostriedkom, inšpirátorkou, metódou, ako zachytiť ním tak naliehavo prežívanú a preciťovanú skutočnosť. Až dnes sa dá o Mihalkovičovi povedať, že je doslova literatúrou očarený: Kým predtým nechával vstupovať do svojich básní predovšetkým fakty a výjavy reálneho, surového života, či už vidieckeho alebo mestského, dnes nadobudli uňho prevahu fakty kultúrne, jeho básne sú akýmisi rozhovormi, listami čo poctami klasikom. Smrekovi, Krčmérymu, Skácelovi... (...) Kým predtým malo v jeho básňach prevahu videné, neskôr má prevahu čítané, načítané – ale pozor, tým nechcem povedať, že aj neprežité. Málokto z Mihalkovičových vrstovníkov tak intenzívne prežíva prečítané; teda až do tej miery, že sa mu prečítané stáva druhou skutočnosťou, druhou prírodou... K tomuto presunu ťažiska od faktov životných na fakty kultúrne dochádza niekedy v polovici 70. rokov.
Jozef Čertík
Mihalkovičovi život literatúry cez čítanie a spomienky na prečítané celkom bežne vstupuje do jeho každodennosti, a tak je kniha 20 básní aj albumom básnických fotografií literárnych priateľov, a nie je už nijaký rozdiel medzi živými či mŕtvymi, medzi geograficky či časovo vzdialenými či blízkymi. Ak by sme večnosť u básnika chceli hľadať iba vo vznešených témach, kam by sme umiestnili, napríklad, báseň Fajka mieru v Múzeu Ľudovíta Štúra s čarovným podtitulom Oľge, s vďakou za zvezenie? A predsa práve v nej autor konštatuje s neskrývanou iróniou: Ó, muži vedia, čo by malo byť vrcholným číslom na poslednom súde, pokým žena, dopovedávam, vie, čo treba každý deň, pričom večnosť či nečasovosť môže byť iba súhrnom toľkých každých dní. Mihalkovič, ktorý vie, čo znamená byť básnikom a jednako aj byť, v lyrike posledných rokov načiera do slovníka všedných rán a nocí, viet, fráz, pohľadov, a to všetko pod dáždnikom či možno skôr slnečníkom akejsi čistej predstavy, možno vznešenosti či sna o velebe (ani takémuto slovíčku sa v básni, iste náročky, nevyhne).
Viera Prokešová
Mihalkovičove preklady sú samy osebe relevantné básnické texty s výraznými znakmi prekladateľovho básnického rukopisu. Premieta sa v nich stretnutie dvoch básnických osobností. Sú to vcelku modifikačné preklady, ba v niektorých prípadoch nadobúdajú ráz variácií. S generačným prístupom k prekladu Mihalkoviča spája tendencia k zvyšovaniu obraznosti a obraznej konkrétnosti. Prednosťou jeho prekladov je úspešné obchádzanie konvenčných, lacných riešení. (...) Mihalkovič má sklon v intenciách vlastnej poetiky text komplikovať, niekedy natoľko, že to sťažuje jeho komunikatívnosť. Inokedy však modifikačnosť vyústi do čistej, neobyčajne krásnej básne.
Ján Zambor
