Napriek skepse a nepriaznivej básnickej situácii Mokoš nechce mlčať, naopak, cíti naliehavú povinnosť pridať sa k posolstvu svojich starších básnických druhov. Dozaista nielen pre povinnosť vyjadriť s nimi spolupatričnosť, ale aj, a možno predovšetkým, aj pre nevyhnutnosť vlastného ľudského i umeleckého sebapotvrdzovania. Už v Jesenných litániách, v skladbe rámcovanej obrazom Kristovho utrpenia v Getsemanskej záhrade, evokuje príchod "nočného" obdobia pre celé ľudstvo v apokalyptickej vízii stúpania vody: "po brezách, po hríbe kolena, po bruchu a rebríku rebier až pod hrušky prsníkov". V hektickom a schizofrenickom storočí voda všetko utopí. Aj bazičkové detské sťahovavé duše v lastovičích hniezdach, aj plást slnka, "z ktorého sa už včelí bzukot lúčov nevyrojí". Všetko sa mieša so všetkým a stráca svoju podstatu a osobitosť: spodné vody sa zlievajú s vodou svätenou, voda v ušiach s oblou vodou ťavích hrbov, riečny rubáš samovrahov sa kontaminuje so zrnkami vody v presýpacích hodinách kvapľov. Je to jedna z najbizarnejších apokalyptických vízií v slovenskej poézii. Hĺbku ľudského pádu či úpadku ľudského potomka Mokoš reflektoval aj na súčasných formách komunikácie, presnejšie patakomunikácie dospelých a detí. Ako osobnosť, ktorá sa po celý život venuje umeniu pre deti, nemohol tento problém – jeden z primárnych problémov úrovne ľudskosti dneška – obísť. Mediálna technika prerástla všetky tkanivá civilizácie. V istom zmysle ju aj živí, nepochybne skracuje vzdialenosti medzi účastníkmi komunikačných procesov a zrýchľuje výmenu informácií. Paradoxne však, čím viac informácií vlastníme, tým viac sa vzájomne odcudzujeme a tým menej rozumieme samým sebe.
Milan Jurčo
