Vo výraznom debute, lyricko reflexívnej poéme Praskanie krvi zužitkoval vtedy aktuálnu poetiku M. Válka a konkretistov, poetisticky pestrofarebnú obraznosť však kontrastne rozpísal do krátkeho, striedmeho verša. Mokošova výpoveď o prvotných dotykoch so svetom najviac vystihovala životný pocit, spontaneitu mladej generácie šesťdesiatych rokov. Oslava erotiky i plodnosti je prerývaná víziami vojenskej tyranie, konca sveta, cez obmieňaný refrén o krvi a zemi prerastá do dobovej utópie "viery v človeka všemohúceho". Skladba Pribúdanie kruhov dopĺňa druhé vydanie debutu o "odvrátenú tvár" skončenej lásky. Osobné vyznanie sa u Mokoša premieta do univerzálneho, v poéme Jesenné litánie už za plodnosťou vidí smrť. Mokoš tu inklinuje k prudkým zrážkam protikladov, nonsensu, grotesknosti.
Andrea Bokníková
... príjemný pocit čírej, nezainteresovanej zvedavosti mení sa hneď na vzťah (spočiatku viac tušený než vedomý) sympatie, keď zistíš, že za debutom sa skrýva nie zbierka, ale jedna báseň. Že mladý autor sa vzdal bežného spôsobu debutovania a odhodlal sa riskovať. Riskoval – a vyšiel z toho so zdravou kožou: jeho báseň nielenže presvedčuje o zjavnom nadaní autora, ale zároveň je aj ziskom pre súčasnú poéziu.
Stanislav Šmatlák
Mokoš uplatnil v tvorbe pre deti nový princíp, odvodený od detskej hry. To znamená fantazijnosť, hravosť situačnú i verbálnu, jemnú, ukrytú didaktičnosť a obraznosť blízku detskému svetu. Jozef Mokoš je básnikom s fantáziou, s vyspelou veršovou technikou, prekvapujúcou a originálnou metaforickosťou a so zmyslom pre kompozíciu. Je zároveň bystrým štylistom, ktorý vie využívať bohatstvo slovenského jazyka, hľadať nové slovné spojenia i slovné hračky, využívať aliterácie, asonancie i parodizujúce elementy.
Vladimír Štefko
Je to zaujímave, ale aj po rokoch, pri opätovnom čítaní Mokošovho textu, ma potešila tá istá šťastná jednota intenzity životného pocitu či postoja s intenzitou jeho básnického tlmočenia. Netrčí mi tu ani holé murivo životnej empírie, ani nepadá masívna omietka metaforiky, nemajúca pod sebou nič okrem seba samej. A to sa v umení nestáva tak často, aby sme smeli na to zabúdať.
Milan Rúfus
Teda o pointu sa treba podeliť čítaním. Inak sa nemožno vytešiť z Mokošových haluzín, z jeho britkej, no láskavej irónie, hlbokého smútku nad detskou osamelosťou, s eskamotérskeho cvičenia s poetickými bublinkami, čo nadľahčujú naše nadpočetné vážnosti. Aj vtedy, keď lekár na hnačku predpíše tretry. Určite ti prídu vhod, skôr dobehneš na záchod.
Margita Ivaničková
