Myslím, že napínavý dobrodružný dej bol v mojich historicko-dobrodružných románoch hlavný. Prečo...? Musím sa v spomienkach vrátiť do dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov. Situácia slovenského tlačeného slova najmä po našich dedinách bola žalostná. Okrem už dávnejšie zakotvenej náboženskej literatúry a kalendárov, najmä Tranoscia a Spolku sv. Vojtecha, náš ľud nečítal nič iné. Svetská slovenská kniha si ťažko prebíjala cestu do roľníckych chalúp a politické denníky, ktorých vychádzalo zo desať, i množstvo politických týždenníkov boli v nich bielou vranou. Ani jedny noviny neboli sebestačné, živorili zo všakovakých fondov, neraz i špinavých. Náklady denníkov boli neslýchane nízke. Napríklad náklad Slovenskej politiky, v redakcii ktorej som redaktorčil od roku 1924, sa ešte aj v roku 1931 pohyboval okolo 2 000 exemplárov. Vtedy vydavateľstvo nad hlavu redaktorov zavesilo Damoklov meč: „Ak nezvýšite náklad, Slovenskú politiku zastavíme.“ Porada nasledovala za poradou. Robili sme všetko možné. Napokon jedinú záchranu sme videli v uverejňovaní napínavých románov na pokračovanie. Niekoľko takých románov sme aj uverejnili, pravdaže, preložených, lebo pôvodných nebolo. Ani jeden z nich poriadne nezabral. „To nie je to pravé,“ konštatoval šéfredaktor František Votruba. „Musíme uverejňovať pôvodný slovenský román, zaujímavý a napínavý od začiatku až do konca!“ Áno, ale kde by sa dal taký román zohnať? Na tejto porade som spomenul, že najlepšie by sa hodil román o krvavej čachtickej grófke Alžbete Báthoryčke. Aj ja sám by som si ho prečítal so záujmom a s chuťou. Kto nám ho však napíše? Podujal som sa hľadať autora. Aký-taký záujem som pobadal iba u Urbanoviča, autora románov Poklesky, Tridsať strieborných, Oráčina, i drám Zlatý kočiar, Večná mladosť... Odovzdal som mu hojný historický materiál... i dobovú dejovú kostru románu, ktorú si mohol upraviť podľa vlastného vkusu a praxe... Moje nahováračské umenie však stroskotalo... Vtedy František Votruba povedal: „A prečo ten román nenapíšete vy sám, pán kolega?“ Ohromilo ma to, zatočila sa mi hlava... Ale po krátkom rozmýšľaní a váhaní som redakcii oznámil, že Čachtickú paniu napíšem. Veď nešlo iba o obyčajné napísanie románu, išlo o záchranu našej Slovenskej politiky. Uverejňovaním Čachtickej panej jej náklad rapídne stúpol... Teda pre toto bol napínavý dobrodružný dej v mojich románoch hlavný. Len ním som mohol upútať záujem čitateľa z pokračovania na pokračovanie, od začiatku až do konca.
Či som sa vedome vzdal nárokov umeleckých? Ak máme na mysli nároky umelecké, aké kladie subspencie dneška oficiálna kritika, ovplyvňovaná panujúcimi svetonázormi, väčšinovými, alebo jedinými politickými stranami, áno, a úplne. Perom hýbem už bezmála dvadsaťpäť rokov. Je to veľmi krátky čas, kvapôčka v mori večnosti. Ale za tento čas zažili sme najrušnejšie zrážky svetonázorov, rúcanie tisícročných i mladších hraníc, zmeranie najzúrivejších zbraní ducha i hmoty, a práve v našich dňoch sme uprostred svetovej revolúcie, z ktorej sa rodí nový svet. Keby som bol svoje pero namáčal do kalamára, ktorý núkajú autorom oficiálni kritici, meniaci sa podľa vládnych režimov, bol by som ho musel už dávno zahodiť, lebo k peru patrí aj pevná vlastná línia, neohybná chrbtová kosť. Pevná línia a chrbtová kosť nemôžu sa ohýbať ako trstina podľa menlivých vetrov. Umelecké nároky? Pozrime sa naspäť len do krátkej minulosti. Koľko tzv. umeleckých diel, čiže diel, ktoré mali sezónne umelecké nároky a ktoré panujúca sezónna kritika označila za vrcholce slovenského umeleckého snaženia, padli sami od seba z vysokého piedestálu a spŕcha na ne prach zabudnutia? Omyly kritiky a prehodnocovanie alebo falošné hodnotenie nie sú ináč našou slovenskou írečitosťou. Nuž, zriekol som sa sám tzv. umeleckých nárokov, sám som sa postavil na perifériu literatúry, ako sa to hovorí podľa teraz platnej frazeológie. (...) Práve preto verím, že moje romány ma hodne a hodne prežijú a že ich budú čítať a tlačiť ešte o sto rokov, keď po väčšine tzv. umeleckých diel posledných desaťročí nebude ani chýru ani slychu. Myslím napríklad na Dumasa a Scotta. Cítim sa ich tôňou, premietnutou do nášho storočia i prostredia, a uzatváram, že moje diela budú mať spoločný osud s ich dielom.
