Jozef Nižnánsky photo 2

Jozef Nižnánsky

30. 8. 1903
Brestovany
—  7. 3. 1976
Bratislava
Pseudonym:
J. N. Blavský, Jony, Klára Štefková, Pavol Záruba
Žáner:
poézia, próza

Komplexná charakteristika

Jožo Nižnánsky patril dlhé desaťročia medzi najpopulárnejších slovenských spisovateľov. V mnohých čitateľských anketách sa dlhodobo umiestňoval na prvých miestach. Do literatúry vstúpil ako básnik zemitých roľníckych tém (kritika ho označila za ruralistu), ale popularitu si získal ako autor série historicko-dobrodružných románov, vydávaných knižne, no najskôr publikovaných na pokračovanie v novinách. Písal ich ako novinový redaktor a vonkajším popudom na ich koncipovanie bola snaha redakcie zvýšiť náklad novín. Podarilo sa mu to hneď prvým (a dodnes najpopulárnejším) románom Čachtická pani o „krvavej“ grófke Alžbete Báthoryovej. V tomto románe a vo všetkých ďalších zašiel si po tému do slovenskej (či uhorskej) histórie, z ktorej si vyberal vždy výnimočné postavy a epizódy dobrodružno-ľúbostného alebo kriminálneho charakteru. Spracúval ich voľne s použitím fantázie a pri rešpektovaní princípov dobrodružného žánru. Keďže je tento žáner určený širokým (ľudovým) čitateľským vrstvám, uplatnil sa v ňom okrem napätia a dobrodružných avantúr, ľúbostných vzplanutí a zločinu aj princíp demokratizmu. To znamená, že pozitívnymi hrdinami sú najmä predstavitelia ľudových más v opozícii k predstaviteľom privilegovaných vrstiev. Opozícia v Nižnánskeho románoch je vždy viacnásobná: národná (Slováci a tí druhí), sociálna (predstavitelia ľudu alebo meštiactva kontra „páni“) a mravná (neskazený ľudový hrdina verzus mravne promiskuitná figúra pána). Delenie na dobrých a zlých v konkrétnom prípade podlieha určitej flexibilite, no v ideovej základni platí. Opakom pozitívneho hrdinu, s ktorým musí bojovať, je vždy zlosyn (napr. hrbatý Ficko v Čachtickej panej), typ, ktorý sa neštíti akejkoľvek podlosti. Dobrodružnú literatúru, aj tú, ktorú predstavujú Nižnánskeho romány, charakterizuje okrem napínavosti práve striktné rozdelenie svetla a tieňov.

            Jožo Nižnánsky nazýval svoje romány „ľudovými“ a na výčitky, že nemajú umeleckú hodnotu, odpovedal, že nimi naučil slovenského človeka čítať. Mal pravdu, pretože čitateľ odchovaný populárnou maďarskou a nemeckou literatúrou sa mohol konečne „vyžiť“ v tvorbe, ktorá mu bola blízka nielen rečou, ale aj tým, čo prinášala, teda domácim obsahom. Laco Novomeský však „Jožka“ napomenul, keď mu odkázal: „Mýliš sa, milý Jožko... Nejde o to, aby ľud čítal hocičo, len aby čítal.“ No na ľavej strane literárneho spektra, kde patril aj Novomeský, sa literárni ideológovia tiež nedohodli, aký typ literatúry by sa mal predkladať „ľudovému“ čitateľovi. A v podstate na tomto fronte ani veľa nevzniklo (vari okrem románov Fraňa Kráľa), kým Nižnánskeho romány sa okamžite stali bestsellermi a vychádzali v ďalších vydaniach. Pravda, po februári 1948 nový režim takú literatúru, akú písal Nižnánsky, neakceptoval. Autor prestal písať a prestala vychádzať aj jeho predošlá tvorba. Akoby zvíťazil Novomeského skeptický názor a trvalo pomerne dlho, kým sa Nižnánskeho romány znovu dostali na pulty kníhkupectiev a kým sám začal znovu tvoriť. Je pravda, že čitateľský zážitok sa v Nižnánskeho románoch viazal na dobrodružný príbeh, ale cezeň sa predieralo na povrch  aj čosi ako historické poznanie. Čitatelia si osvojovali historické fakty a skutočné udalosti (v románe Cholera autor realisticky zobrazil sedliacke povstanie na východnom Slovensku z roku 1831). Blízka im musela byť aj Nižnánskeho „filozofia“ dejín, kde predstavitelia ľudu (v širokom zmysle) preukazovali nielen príkladnú odvahu a česť, ale i cit pre potreby národné a sociálne. Postupom času sa Nižnánskeho tvorba stala čítaním pre mládež. Práve mladým vyhovovali romantické príbehy a napínavé dobrodružstvá. Štylistickú rutinu a obratnosť, ktorými sa Nižnánskeho romány vyznačujú, autor nadobudol v novinárskom povolaní. Všetkých motívov sa zmocňoval ľahko, bez naturalistickej opisnosti a ťažkopádnosti. Verbalizmus z prvých (novinových) vydaní v knižných vydaniach potláčal, v niektorých prípadoch mali však jeho zásahy aj podstatnejší charakter.

Vladimír Petrík