Jozef Puškáš sa zapísal do slovenskej literatúry ako autor psychologických próz, v ktorých nezriedka dominuje kritická reflexia spoločenských pomerov, deformácií v spôsobe prežívania, v medzigeneračných, partnerských či v širokom zmysle medziľudských vzťahov. Autor aj v najnovšej knihe Freud v Tatrách siaha za iróniou, groteskou, aby cez ňu poukázal na absurdnú tvár ľudského života v jestvujúcich spoločenských podmienkach. Ak Jozef Bžoch na obale knihy v súvislosti s groteskou a ironizáciou píše, že Puškáš tu „ani v jednej poviedke nezachováva smrteľnú vážnosť“, žiada sa mi doplniť, že aj tam, kde autor pracuje spomínanou metódou a siaha za ironickým úsmeškom, karikuje a paroduje, ostáva verný puškášovskej vážnosti – prinajmenšom v tom zmysle, že sa sústreďuje na vážne témy ľudskej existencie. Poviedky v tejto knižke predostierajú širšie spektrum: tematické, aj formálno-štylistické, ba až subžánrové (od reflexívnych, jemne lyricky tónovaných poviedok po grotesky, parodické texty). (...) Cez hyperbolu, grotesku, paródiu vypovedá autor o jednom aspekte stavu našej spoločnosti, ponúka obraz, ktorý rozosmeje, no ktorý zároveň blízkosťou k pravde primiešava do smiechu – v závislosti od typu čitateľa – pocity ľútosti, rezignácie alebo (bezmocného?) hnevu.
Etela Farkašová
Porovnania noviel vo Vreckovom labyrinte s románom Smrť v jeseni sa vzdávam; vznikali pravdepodobne súbežne a na totožnej úrovni autorských umeleckých ambícií. Aj inak, najmä pokiaľ ide o kompozičné postupy, sa obidve knižky mierne zhodujú. Román má svoje dosť ostro členené časti, ktoré názvami signalizujú (Dievča, Muž, Žena, Chlapec, Vyšetrovateľ, Nezvestný, Spisovateľ atď.), čie postoje a čie myslenie bude dominovať, čí portrét je práve na epickej palete; teda nie je nemožné čítať jednotlivé sekvencie ako poviedky s kriminálnou zápletkou. A súbor noviel zasa autor rámcuje príbehom Vreckový labyrint a) a Vreckový labyrint b); čiže nedá sa vylúčiť čítanie noviel ako zloženého, vnútorne nadväzného románu. O to je to všetko pravdepodobnejšie, o čo intenzívnejšie precítime dobre čitateľný autorský záujem: v perfektne „spravenej“ literárnej veci, v epicky plne nasýtenom príbehu rozprestrieť človeka na literárnu dlaň, z ktorej dovidieť na údel človeka pri márnivej honbe za šťastím v sebapoznaní. V románe rovnako, ako v knihe noviel; v dvoch Puškášových umeleckých činoch, ktoré mu dôveryhodne zabezpečujú postavenie kontúrnej spisovateľskej osobnosti. A navyše: pozíciu autora, čo umením epickej prózy otvára i rozkladá človeka v zmysle otázok jeho humanizačného zmyslu a poslania. Tak pochopená literatúra – Puškášova – má dostatok síl aj na postupujúcu renováciu v súčasných vývinových pohyboch.
Pavol Števček
