Začínal ako recenzent v krajskom denníku Hlas ľudu, v týždenníku Nové slovo a literárnom časopise Romboid. Zameral sa na hodnotenie a kritické glosovanie súčasnej slovenskej prózy, ale kriticky posudzoval aj českú prózu a nové diela sovietskych i svetových prozaikov. Od druhej polovice 70. rokov do roku 1995 publikoval v literárnych časopisoch Slovenské pohľady, Romboid, Dotyky, Literika a Knižná revue takmer 300 recenzií, článkov a štúdií. Prvú prózu, poviedku Déjà vu publikoval v Slovenských pohľadoch roku 1971. Neskôr prózy sporadicky publikoval v Matičnom čítaní, Novom slove mladých, Hlase ľudu a Záhoráku.
Prozaická tvorba Jozefa Špačka má dve tematické ťažiská: prvým je minulosť a prítomnosť jeho rodnej Skalice a druhým „príhody a skúsenosti“ pedagóga, dlhoročného stredoškolského profesora, zahŕňajúce časové obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov uplynulého storočia. Knižný debut, románová novela Na kobyle, na žrebcovi vyšiel v čase, keď v slovenskej literatúre dominoval návrat k bližšej i vzdialenejšej národnej minulosti v románoch L. Balleka, V. Šikulu, P. Jaroša, I. Habaja a ďalších autorov a tieto, zväčša rozsiahle diela „národnej pamäti“, boli situované do presne geograficky ohraničených regiónov Slovenska: slovensko-maďarskú hranicu, kolonizovaný slovenský juh, Liptov či vinohradnícku Modru. Špaček sa napája na tento literárny a tematický prúd, ale osobitým spôsobom, keď svoj historizujúci príbeh Skalice z 18. storočia buduje na známych a overených faktoch z dejín tohto kráľovského, vinohradníckeho a remeselníckeho mestečka v časoch panovania Márie Terézie, a zároveň na príbehoch, ktoré zostali v pamäti mesta ako tradujúce sa historky, legendy či len prežívajúce zábavné anekdoty (príbeh súrodencov Dahičovcov a ich opakované neúspešné pokusy zadovážiť si do gazdovstva kozu). Tento osobitý tvorivý postup, súčasťou ktorého je mozaiková forma rozprávania, segmentácia deja, jeho filmové „nasvietenie“, je zvýraznený hlavnou postavou, dobovým slovenským vzdelancom Hugom Greftom, jeho fiktívnou biografiou: pochádza zo Zamaguria, jeho žena sa zaplietla do sprisahania proti cisárovnej a Huga odvtedy nepretržite sleduje tajná polícia; cez jeho dobrodružné osudy a cestovateľskú vášeň predstavuje dobovú skalickú spoločnosť a postavy, ktoré zasiahli do histórie mesta: matematik a polyhistor Ignác Hertl, lekár a náboženský činiteľ Prokopius či dôverník Márie Terézie a riaditeľ cisárskej viedenskej knižnice A. F. Kollár. Práve on, už v pokračovaní príbehov Huga Grefta v diele Ruže a tŕnie, oceňuje jeho zasvätený pohľad na spoločnosť, odvážne formulované myšlienky o tom, že „moc je v rukách panovníkov prisilným nástrojom, že nie je používaná k potrebám všetkých vrstiev a že najhoršie je na tom pospolitý ľud, predovšetkým v Hornom Uhorsku, kde dolieha táto rozdielnosť obzvlášť silno“. Príbeh Huga Grefta završuje autor v knihe Sever a iné túžby. Vytvoril tak voľnú trilógiu, v ktorej sa mu napriek veľkému časovému odstupu (1980 – 1996), aj napriek tematickým a obsahovým premenám v slovenskej literatúre podarilo vytvoriť originálnu románovú postavu a priniesť osobitý pohľad na výrazné obdobie našej národnej histórie. Umelecky cennou črtou celej trilógie je duch dejinnej irónie, ktorou autor obdaril postavu Huga Grefta, a zaistil jej tak osobitné miesto medzi inými známymi postavami našej historickej prózy.
V polovici osemdesiatych rokov vychádza Špačkova románová novela Neúplný rozvrh hodín, prvá z cyklu diel, ktorých súčasťou sú autorove pedagogické skúsenosti. V prózach sa výrazne zrkadlí autorov životný príbeh bratislavského vysokoškolského študenta a intelektuála, ktorý svoj osud natrvalo spojil s rodnou Skalicou. Neúplný rozvrh hodín má tri časti; ústrednou postavou je vysokoškolák, neskôr stredoškolský učiteľ Viktor Murko. Novela aj s odstupom času poskytuje presvedčivý, autentický pohľad na život stredoškolských pedagógov so všetkými dobovými obmedzeniami „socialistického školstva“, na morálne ovzdušie, ktoré formovalo pedagógov a žiakov a možno ju – popri nesporných rozprávačských, fabulačných a jemnou mileneckou či manželskou erotikou podfarbených kvalitách príbehu – vnímať aj ako presný a ideológiou takmer nedeformovaný obraz doby. Aj v súbore desiatich próz Niečo o abecede dominujú prózy z učiteľského prostredia. Dej autor situuje opäť prevažne do Skalice, ktorú tentoraz premenoval na Zákolie; často v nich dominuje príbehová irónia, groteskný či skôr trpko-smiešny pohľad na premeny slovenskej spoločnosti. Záverečná próza súboru Niečo z abecedy reflektuje aj problematiku bratislavského literárneho prostredia na osude do roku 1989 zaznávaného literárneho vedca Viliama Lajsňu. Využíva v nej i paroduje postupy postmoderny, iróniu a hru so slovami. Nateraz poslednou autorovou knihou je román V ulitách, kde sa na osudoch šiestich protagonistov, žijúcich v malomeste na Záhorí, vyrovnáva s problematikou kolabujúceho komunizmu v rokoch 1988 – 1989, v čase, keď dovtedy zdanlivo pevné základy starého totalitného režimu zvetrali a pod vplyvom gorbačovovskej perestrojky sa začali rozsýpať. Špaček sleduje tento proces cez svoje postavy. Využíva paralelný postup rozprávania, kompozičné prvky románu v románe, ale aj listy, hudobné a výtvarné motívy, ako i časté alúzie na vnútroliterárne súvislosti so slovenskou i ruskou literatúrou. Autor pravdivo ukazuje, že veľké spoločenské premeny v novembri 1989, skoncentrované na Slovensku zväčša do veľkých miest, sa len v malej miere dotkli vidieckeho, malomestského života. Preto všetky jeho postavy, napriek prebiehajúcim citovým a rodinným premenám i pokusu o samovraždu, zostávajú vo svojich ulitách, a spoločenské dianie nemá (aspoň zatiaľ) na ich osud rozhodujúci vplyv.
Bohaté mnohoročné pedagogické skúsenosti s vyučovaním literatúry využil Jozef Špaček na tvorbu početných literárnovedných textov, určených predovšetkým stredoškolákom. V Metodickom centre v Bratislave vydal publikáciu Súčasná slovenská próza. Vypracoval v nej portréty 7 prozaikov s ukážkami z ich tvorby. Do učebnice literatúry pre 3. ročník gymnázií, SŠ a SOU spracoval úvodné kapitoly k viacerým častiam a portréty spisovateľov M. Rázusa, Š. Krčméryho, J. Smreka, E. B. Lukáča, V. Beniaka, L. Novomeského, M. Haľamovej, A. Žarnova, R. Fabryho a ďalších slovenských nadrealistov. Do učebnice literatúry pre 4. ročník gymnázií, SŠ a SOU prispel úvodnými kapitolami k jednotlivým častiam a portrétmi autorov M. Ferka, H. Ponickej, A. Hykischa, J. Blažkovej, V. Šikulu, A. Chudobu, J. Johanidesa, R. Slobodu, L. Balleka, P. Jaroša, J. Lenča, V. Bednára, P. Vilikovského, P. Hrúza, D. Dušeka, D. Mitanu, I. Hudeca a J. Puškáša. Do Slovníka slovenských spisovateľov spracoval 29 autorských hesiel a v publikácii vydanej pre študentov stredných škôl Slovenská a svetová literatúra k maturite spracoval do prehľadnej podoby 32 najčastejšie sa vyskytujúcich maturitných tém z literatúry.
K jeho literárnemu profilu patrí aj mnohoročné pôsobenie v porotách rôznych literárnych súťaží, najmä v krajskej porote pre stredoškolskú mládež Strážnice M. Kudeříkovej a v porote celoslovenskej súťaže Literárna Senica Ladislava Novomeského.
Anton Baláž
