„Je isté, že hranice sna a skutočnosti nemôžu byť vždy presne určiteľné.“ Touto veľavravnou a sľubnou vetou sa začína próza Jozefa Špačka, jeho knižný debut Na kobyle, na žrebcovi. Veľavravnou preto, že nám môže dosť naznačiť nielen o noetických, ale aj o poetických východiskách autora. A sľubnou preto, že tie východiská, literárne pramene, ktoré sa tu ohlášajú, vždy zázračne oživovali literatúru i čitateľa. Ohláša sa tu literatúra, ktorá ruší tupú samozrejmosť faktu, umenie, ktoré vidí aj tú druhú, neviditeľnú polovicu vecí, próza, ktorá verí, že imaginárny svet – výtvor snívajúceho subjektu, je rovnako dôležitý, ba pre utíšenie ľudského vnútra ešte dôležitejší ako svet skutočný.
Valér Mikula
Špaček sa pokúsil takmer úspešne vytvoriť osobitú cimrmanovskú figúru čisto slovenského pôvodu, racionalistu a osvietenca, ktorému nič ľudského nebolo cudzie. V prípade Huga Grefta (svojím „internacionálnym“ menom akoby mal zhora objímať všetky národnosti Rakúsko-Uhorska) ide o destilát, o známe využitie literárnej licencie, keď postava vzniká inšpiratívne z podobizne možných historických osobností i z poznateľných individuálnych čŕt národného génia.
Ivan Sulík
Jozef Špaček je realistický spisovateľ a bez štylistických a kompozičných experimentov sa pokúša evokovať atmosféru mesta i života v ňom. Špaček vytvoril obraz komplikovaného spoločenského života v okolí mesta Skalica, do ktorého zasahovali mnohé celospoločenské udalosti s ich neraz ťažko riešiteľnými problémami. Nie je ľahké povedať, do akej miery sa kryje jeho umelecká fikcia so skutočnosťou. Na druhej strane pristupuje k mnohým fiktívnym postavám a okolo nich sa odvíjajúcim epizódam z nadhľadu, zdôrazňujúc skôr ich ľudské vlastnosti i slabosti ako ich politickú či filozofickú orientáciu. Pri tvorbe týchto postáv nechýba v autorskom pohľade ani ironický a humorný úsmev.
Ladislav Čúzy
Špačkov pokus o komplexnejšiu retrospektívu našej nedávnej minulosti v románe V ulitách zaujme svojou triezvosťou a nezaujatosťou. Emotívne nasadenie, miestami možno aj s kontroverzným výkladom skutočnosti, nabáda k polemike. Román pôsobí oproti predchádzajúcim autorovým prózam azda najvyzretejším a aj po formálnej stránke najucelenejším tvarom.
Miroslav Brűck
Jozef Špaček je zaujatý svojím spôsobom videnia a zobrazenia reality. V základných parametroch sa jeho metóda nemení. Je to metóda odstupu s aktívne pracujúcim intelektom. Podáva nám správu o ľuďoch, spoločnosti, problémoch. A je to správa, ktorá sa drží skutočnosti. Ale solídnym základom Špačkovho prozaického umenia akoby chýbala väčšia autorská ofenzíva, ktorá by mu pomohla prekročiť hranicu regionálnosti. Aj tak však zostáva zaujímavým hlasom v súčasnom prozaickom orchestri.
Vladimír Petrík
