Vrstevnatá metaforickosť založená na mnohorakom obraznom využití nerastov a ich vlastností, na rozmanito kontextovaných krajinných/prírodných motívoch a na odkazoch do rozsiahlej kultúrnej encyklopédie, sprostredkúva úprimnú, a preto aj (seba)zraňujúcu súvahu muža zrelého veku: rozkolísanie životných istôt a výsledkov, nové obhliadanie a zvažovanie ich platnosti, rovnako ako možností a smerov ďalšieho pohybu, emocionálny rub hladkého povrchu každodennosti, plynutie fyzického času a jeho nevyhnutné finále... Že sú to večné témy lyriky? Určite, tak ako sú to aj neodstrániteľné, trvalo prítomné otázky každého vnímavejšieho ľudského subjektu. Básnik nám v tomto prípade opäť sprostredkúva to, čo je v našej kultúre jeho poslaním – núti jazyk zachytiť nedenotované aspekty života; to, čo uniká presnému jazykovému výrazu, nám ponúka vo vlnení verbalizovaných obrazov. V básňach Jozef Tatára zložitý básnický kód zodpovedá komplikovanosti a subtílnosti tematizovaných stránok bytia.
Ivan Jančovič
(In: Jozef Tatár: Andezit, s.80.)
