Doterajšie zbierky básní Judity Kaššovicovej organicky odzrkadľujú jej tvorivý vývin. Jej sedem kníh možno vo vývinovom čase pre prehľadnosť, ale aj z dôvodu ich vnútorných poetologických charakteristík rozdeliť do troch etáp. Do prvej zaraďujeme debut, ďalšie dve etapy sú identifikovateľné už navonok z formátu, väzby a grafiky kníh: patrí sem trojica titulov z rokov 1997 až 2002 malého rozsahu a formátu (tzv. kolibríčie vydania) s náznakovými ilustráciami v jednoduchých skromných líniách; tretiu etapu vymedzuje dvojjazyčný „šamorínsky“ triptych (knihy z rokov 2005 – 2008) určený farebne decentnými obálkami, formátom CD, vypracovanou grafickou úpravou s ilustráciami, fotografiami a vloženými CD so zhudobnenými básňami či textovými motívmi alebo inšpirovanými melódiami (knihy obsahujú dve CD v slovenčine a v maďarčine). Ide o ambiciózny multimediálny projekt spojený so živým účinkovaním autorky a skupiny hudobníkov a spevákov. V dejinách našej poézie mu patrí prvenstvo.
Debut Adresy stromov je postavený na našej silnej básnickej tradícii spočívajúcej v pocitovosti a symbolistickom spracovaní tém. Tradičné zázemie poézie odzrkadľuje aj žánrovo prítomnosťou intímno-duchovných výpovedí a modlitieb. Neraz sa tu Kaššovicová venuje zmiešaným pocitom, využívajúc pátos a značnú dávku osudovosti – na jej ideovom plátne však badať vieru v transcendenciu, dobro, nádej a ľudskosť.
Väčšiu výpovednú presvedčivosť nachádzame až v ďalšej trojici „kolibríčích“ kníh: Z knihy Rút, Škovránok, Básne Máriovi. Autorka v nich ustaľuje duchovne citlivý, symbolistický ráz vlastnej poézie, teda autentické emočné spojenie vnútra s prírodným a civilným dianím či rôznymi životnými situáciami. Koncept jej básnenia sa však stáva zreteľnejší a esteticky pôsobivejší. V princípoch sa prejavuje impresionistické východisko: lyrický subjekt Kaššovicovej básne si privlastňuje čas, krajinu, blízke intímne, sociálne a kultúrne prostredie nie v opisnej fakticite, ale cez náladu, ktorú dokáže atmosféra času (napr. premeny v prírode, v ľuďoch), krajiny a prostredia sprostredkovať autorkiným videním. Vonkajšok a vnútro harmonizujú – v básňach zrastajú do vzájomnej koexistencie, čím sa dosahuje zaujímavá ambivalencia: vonkajšok sa sčasti stáva psychologickým symbolom vnútra a vnútro zas sčasti vychádza zo seba ako paralela vonkajška.
Z pozície „šamorínskeho“ triptychu možno predchádzajúce štyri knihy vnímať ako formačné stupienky k doterajšiemu vrcholu tvorby Judity Kaššovicovej. Typologicky sa v ňom jednoznačne profiluje ako autentická, zmyslovo spontánna autorka s meditatívnym naturelom. Jej minimalisticky komponované verše zaznamenávajú výrazné pocitové chvíle, chvíle osobných osvietení dosahovaných na rozbehnutom páse života akoby mimochodom a zároveň dôležito. Autorka často aranžuje vonkajšie vnemy, ktoré sa už samou prítomnosťou v básni zvnútorňujú. Slovensko-maďarská realizácia kníh nadobúda okrem literárnej aj pozitívnu súvekú politicko-spoločenskú funkciu. Šamorínske verše / Somorjai versek s dvoma CD (v slovenčine a maďarčine) obsahujú náladové, pocitové, úvahové a spomienkové miniatúry – zvnútornené momenty v čase, s neobyčajnou atmosférou ľúbostnej, rodinnej a prírodnej vľúdnosti. Jednoduchá, folková básnická reč zachytáva prosté veci a okolie, autorka ich kladie vedľa predstáv, a tak sa reč zavlní obrazmi a pointami. Nechýba ani chytľavý rytmus alebo len voľne plynúce verše, a takisto hravé rýmy. V recitačno-hudobnej realizácii našli tieto prostriedky svojskú džezovú škálu radosti aj zádumčivosti, hraničiacu – napr. v skladbe Didgeridoo – až s hudobným mystériom. Judita Kaššovicová a ľudia zainteresovaní na tomto projekte dokázali, že aj dnes sa svet dokáže skloniť do veršov tak, aby vytvoril poeticky nežné miestečko trebárs v Šamoríne.
Ďalšia dvojjazyčná básnická zbierka Rok v Šamoríne / Egy év Somorján s dvoma CD (v slovenčine a maďarčine) poetikou, muzikálnosťou, ilustračno-fotografickým vybavením i typograficky nadväzuje na predchádzajúcu. Do hodnotového spektra slovenskej lyriky prostou, folkovou rečou obe vracajú bezprostrednú emočno-intímnu väzbu na blízky priestor, a to esteticky sugestívne a odzbrojujúco. Základné lyrizačné prvky, ako pocitová realita s melanchóliou, nostalgiou, blues, životný optimizmus a gospelová radosť, otvorenosť prijímania prítomnosti i spomienok, farebnosť vízie a až detsky prostá chuť rypnúť si tam, kde to dospelí už nevedia, to sú veci pre poéziu priam domovské: „Z oblaku strihli si / divoké husi. / Pierkom na studne / píšu, že tu si.“ (s. 37). Uvedené lyrizačné prvky vytláčajú, fragmentarizujú myšlienku, čím Kaššovicová akoby paradoxne zvyšovala hodnotu vlastného autorského gesta: proklamovaným šťastím („Som rozjarená / som nadšená životom“, s. 25), programovým sústredením na pominuteľné detaily, privátne, akoby bezcenné, no harmonické obrázky poukazuje na bezstarostnosť, neťaživosť a navyše sa tak stáva nenásilne terapeutická.
„Šamorínsky“ triptych uzatvára Krajina ticha Csölösztő – A csend világa Csölösztő (verše všetkých kníh triptychu do maďarčiny preložil Elemér Tóth). Básne čítame, prípadne počujeme z CD ako meditácie o niečom neoficiálnom, nevšednom a nenápadnom, čím zámerne, no symptomaticky kontrastujú s oficióznosťou, všednosťou a markantnosťou. Básne sú vstupenkou do sveta, v ktorom čitateľ nadobúda presvedčenie, že čosi jemné a zraniteľné má silu výrazných, jasných dúhových farieb nanášaných na hrubý bezfarebný podklad devastovanej ľudskosti, prírody a pošpineného Boha. Judita Kaššovicová sa dobrovoľne odsúdila na videnie iba toho dobrého, na bytostný, ale nie slepý optimizmus, dokonca sa v záverečnom čísle triptychu rozhodla pocitmi ísť ponad pocity a hľadať onen univerzálny pocit, pričom neraz spáchala vydarený prešľap a sama sa v básni stala pocitom univerza.
Radoslav Matejov
