Zbierka Adresy stromov, sústredená na odvekú, v literatúre mnohokrát pertraktovanú polaritu prírody a mesta, by mohla pôsobiť fádne, „ošúchane“, keby... keby „krajina“ nebola stvárnená tak zvláštne, vábne. Viaceré epitetá jej dávajú nádych neskutočnosti („... modrá borovica...“, s. 1), skvostnej rozprávkovosti („... do kráľovstva mäkkých machov...“, s. 8). Prevládajú panoramatické zábery „krajiny“, rozmery sa zväčšujú, detaily narastajú: „... modrá borovica dotýka sa neba...“ (s. 1). Ľudský fenomén do prírody nevstupuje prirodzene – personifikáciou ako, povedzme, v ľudových piesňach. Je do nej „vsadený“ staticky, dekoratívne, spoluvytvára bizarnú mozaiku živého a neživého sveta: „... plamienok detstva čaruje / zázračné tiene / na tváre v bielom záveji“ (s. 4).
Andrea Bokníková
Kaššovicovej škovránok nespieva iba – ako spievali dávne škovránky – roliam a roľníkom; jej škovránok je skôr spevavé srdce vtáčaťa urbánnych časov. A keď vzletí, vidí a cíti čas a všetky časy – ten dávny úder Mojžišov – toky, potoky, zo skaly vyvreté, čo mestám dajú piť na modrej planéte. Vidí blikotavé svetlá svojho mesta, no vidí aj planétu ako celok – veľkolepé priestranstvá zeme, megapoly 20. storočia, prach tisícročných chrámov, lasery i lúče megahviezd. No predsa jej škovránok vie svoje o domove, o tom srdiečku, čo pokojnou rukou dobrej vôle biely obrus dáva na stôl sviatočný. (...) Hľa: modlitba, tolerancia, sloboda, láska – škovránky dávnej i nedávnej slovenskej poézie sú i Kaššovicovej škovranmi našich čias.
Miloš Kovačka
Je to poézia veľmi ženská, ale aj veľmi emancipovaná. Ťaží zo svojej ženskosti, ale neukrýva sa v nej, necháva sa konfrontovať s mužským svetom a svetom vôbec. A verí prírode, veciam, domom, ich atmosfére, vôňam, farbám, svetlu. Verše sú miestami rýmované, iné voľné, kde sa rým vyskytne iba akoby náhodne, aby podčiarkol čosi dôležité. Nálady sú tu prchavé, je to „mávnutie časom“ nad príbehmi, ktoré prebehli, ale ešte v nás sú.
Ján Buzássy
Kaššovicová sa sústreďuje na elementárne veci, na prosté zázraky bytia, také dôležité pre náš život, zachytáva ich, objavuje a tvorí. Za jedny z kľúčových možno označiť jej verše: „Možno sa otvorí / červený tulipán / príde k nám / v zelenej tráve. / Budeme práve / doma?“ Ich paralelu by som videl v štvorverší sv. Jána z kríža: „Samým Slovom Božím / obťažkanú Pannu / vidieť pred nárožím: / dokorán máš bránu?“ Poetke ide práve o to „byť doma“, čiže naplniť krehkú lyrickú loďku básne intenzívnymi dôvernými pocitmi domova.
Ján Zambor
A tak sa aj poézia Krajiny ticha odohráva v prostredí nádhernej slobody a neprekomplikovanosti, kde šťastie nie je vedľajším produktom technického pokroku, ale možno ho nájsť kdesi v sebe pod oblohou domova a je (aj vďaka veršom) prenosné a zopakovateľné. Stačí skúsiť presne vyplniť inštrukcie jedného z pôvabných autorkiných návodov: „Kúpime / biely slnečník / vykopeme / pivničku na víno“ v kraji, kde sa „slnko kĺže po šupinách rýb“.
Erik Ondrejička
