Barčovo dramatické dielo je vo svojom vnútri homogénne. Všetky zmeny, ktoré v ňom nastávali počas takmer pätnásťročného vývinu, nech sa už dotýkajú dialógu, motívov, dramatických osôb, deja alebo myšlienky, možno v ňom vnímať na pozadí tých výsledkov, ktoré dramatik postupne dosahoval v jednotlivých spomínaných zložkách. Ide o dramatika rovnako spätého so svojím domovom ako so širokým kontextom modernej svetovej drámy. Aj o tejto spätosti sme sa mohli presvedčiť. Neviazala sa však iba na minulosť a prítomnosť, ale dotýka sa aj vyústenia viacerých drám z poslednej fázy Barčovej tvorby, ktorá sa uberá celkom organicky ta, kam smeruje vývin veľkej časti porealistickej a ponaturalistickej dramatiky. K poznaniu bezvýchodiskovosti toho usporiadania medziľudských vzťahov, v ktorom sa dramatik zrodil. Keďže však nepoznal iný druh nádeje, zostávala mu len nádej kresťana.
Zoltán Rampák
