Július Satinský photo 1

Július Satinský

20. 8. 1941
Bratislava
—  29. 12. 2002
Bratislava
Žáner:
dráma, esej, odborná literatúra, pre deti a mládež, próza, publicistika, iné

Komplexná charakteristika

Spoločná tvorba Milana Lasicu a Júliusa Satinského je výrazným a ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry ostatných desaťročí. Jednak preto, že ňou oslovujú najširšie vrstvy verejnosti, jednak tým, že je žánrovo veľmi rôznorodá (hry, scénky, dialógy, poviedky, adaptácie atď.), a predsa vždy rozpoznateľná podľa autorského rukopisu. To všetko a tiež intelektuálny rozmer ich humoru ich spája s tvorbou českej dvojice Voskovec – Werich. Sami autori ich pokladajú za svojich predchodcov. Verejnosť vníma Lasicu a Satinského najmä ako humoristov, avšak s výsadným postavením, ktoré ich odlišuje od iných populárnych zabávačov. Ich komika totiž nemá lacné situačné či aktuálne politické pozadie. To neznamená, že sa vo svojich textoch nevyjadrujú k dôležitým spoločenským otázkam. Naopak, dokážu na ne často problémovo reagovať bez toho, aby produkovali satiru. Ich humor, smerujúci až k nonsensovej klauniáde, je však prevažne založený na mnohoznačnej hre so slovom a významom. Táto poloha absurdnej komiky našla svoj výraz najmä v krátkych skečoch, dialógoch a scénkach. Je však i základným výrazovým prostriedkom ich väčších dramatických útvarov. Absurdita, ktorá vyrastá z hry s jazykom, neznamená u Lasicu a Satinského únik z reality. Tá sa do ich textov vždy vracia v podobe ironického vyrovnávania sa s kultúrnymi a spoločenskými konvenciami, literárnou tradíciou, národnou mentalitou. Ich skeptický humor výrazne vyniká napríklad v konfrontácii s romantickými národnými mýtmi. Všetky tieto charakteristiky sú jasne čitateľné vo vrcholných dielach Lasicu a Satinského: vo voľnom pásme scénok Soirée (hrávalo sa v čase okupácie sovietskou armádou a napriek svojej neangažovanosti sa stalo synomymom slobody umeleckého vyjadrovania) a v divadelných hrách Deň radostiNáš priateľ René. Posledná nesie ironický podtitul "Monumentálna historická freska voľne podľa Jozefa Ignáca Bajzu". Ide o humornú parafrázu prvého slovenského románu z obdobia osvietenstva René mládenca príhody a skúsenosti. Hra Lasicu a Satinského sa zdanlivo tiež odohráva v 18. storočí, v skutočnosti je však aktualizovaná pre súčasnosť. I keď sa v nej vyskytuje viac ako desať postáv, hrajú ich iba dvaja herci – samozrejme Lasica a Satinský. V dialógoch všetkých svojich postáv sa ironicky vyslovujú najmä k slovenskej národnej povahe, ale aj k spoločenským pomerom. Predmetom ich paródie sa stáva rovnako kultúrna tradícia ako nekultúrna realita. S osvietenskou predlohou spája túto hru odstup, ktorý umožňuje racionalita. Z kompozičného hľadiska pôsobí zasa osvietensky uprednostnenie série výstupov či výjavov pred veľkým dramatickým príbehom. Aj táto hra je dôkazom toho, ako Lasica a Satinský vedia prezentovať inteligentný humor, a nestratiť pritom publikum. V samostatných publicistických prácach využíva Július Satinský prvky slovnej hry. Jeho písanie je búrlivé, extrovertné, nevyhýba sa ani veľkým gestám a pózam, ktoré možno čítať prvoplánovo, ale aj ako ironicky prevrátené. Nezanedbateľný je ich výchovný aspekt – Satinský sa snaží provokáciou vzbudiť v čitateľovi túžbu stať sa podobne samostatnou a originálnou bytosťou, ako je sám autor, ktorý si môže dovoliť zaujímať aj nekonvenčný či nepopulárny postoj. Slovný humor a spontánne rozprávačstvo dominujú aj v Satinského tvorbe pre deti.

Eva Faithová