Július Vanovič (1935, Dražkovce) je literárny historik, kritik, esejista, publicista a prozaik. Po knihe rozhovorov Antidialógy (1968) bol na dve desaťročia vyradený z literárneho života. Od roku 1990 vychádzajú jeho knižné monografie, knihy esejí, rozhovorov a spomienok. Na klubových stretnutiach sme predstavili jeho knihy Nové antidialógy a Listy zo starého dvora ( Cena Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska za rok 2012. Jeho dve nové knihy k jeho životnému jubileu predstavili na klubovom stretnutí v apríli prozaik a kritik Ján Beňo, prozaici Anton Baláž a Rudolf Dobiáš.
O univerzite jeho života ako najnáročnejšej alma mater píše Kornel Foldvári v doslove k románu Kronika nepriznaného času dokončenom roku 1979 a vydanom v Tatrane v roku 2008, že "Július Vanovič ju zvládol s červeným diplomom -žiaľ, až po absolvovaní nekonečných semestrov ako bezprávne dieťa triednych nepriateľov, semestrov plných krívd, ústrkov a zaznávania." Krátko po februári 1948 sa zo života štrnásťročného chlapca začal stávať osud. A to, čo sa potom za komunizmu dialo, je - ako hovorí v autorskom vstupe do knihy - "aspoň pre mňa viac ako tragédia." Hneď po vojne zažil nezabudnuteľné chvíle na chýrnom martinskom gymnáziu, kde na hodinách s dobrými profesormi "akoby vyletovali iskry" zapaľujúce vnímavé mladé duše. Chlapcova idyla netrvala dlho. Rozrušili ju udalosti spojené s krutou a zločinne vykonštruovanou "žingoriádou", otcovo zatknutie a väznenie s tvrdými následkami pre rodinu, na gazdovstvo ktorej prišiel "národný správca" a jej členovia sa stali bezprávnymi cudzincami vo vlastnom dvore a i dome.
Deti uväznených čakala budúcnosť bez perspektív. Július Vanovič sa v roku 1950 ešte dostal do prvej triedy 11-ročného gymnázia. Lenže komunistická kontrola z kraja zistila na škole vážne ideologické nedostatky. Riaditeľa, pravdaže, odvolali a na jeho miesto prišiel 24-ročný evanjelický učiteľ Jamriška zo Slovenského Pravna. Zo zbožného rechtora sa urýchlene prezliekol na sekerníckeho komunistu a s prezývkou Makarenko začal dirigovať žiakov i profesorov. Na dverách pri vchode do tried viseli menoslovy žiakov a graf ukazoval výšku rodičovského majetku. Pred triedou I.B sa najvyššie dvíhal nad menom Evy Passerovej, sestry neskoršieho známeho hollywoodskeho režiséra a Júliusa Vanoviča. O rok čéesemácky triedny aktív usmerňovaný triednym profesorom Zelenkom vyhodil zo štúdia najprv súrodencov Passerovcov a po nich aj Vanoviča pre jeho "mýlne, spiatočnícke a evolučno-revolučné názory neprijateľné pre kolektív." Triedny boj sa mládencovi začal spájať s rasizmom. Keď mu vtedy už ťažko chorý dramatik Július Barč-Ivan, ku ktorému ho doviedol Vanovičov priaznivec doktor Boris Bálent, požičal posledný, deviaty ročník Šaldovho Zápisníka, priam zhltol jeho dve state Ve věku železa a ohně a Gidovo Zklamání ze sovétského Ruska.
Bolo preňho zjavením a osvietením, keď sa dozvedal, že medzi šestnástimi popravenými boli Zinoviev, Kamenev a iní "vesměs členové staré leninské gardy, přátelé a soudruzi Leninovi, otcové ruské komunistické revoluce...Ti zlomení bylo oloupení o poslední špetku sebevědomí, o poslední potuchu lidské důstojnosti". Vie v sedemnástich rokoch, čo vie málokto, čo v ňom vyostruje neskoršie nekompromisné odsudzovanie ľudí ako Ladislav Mňačko, autor ohavnej brožúry o Žingorovi a jeho spoločníkoch, dokument pripravujúci popravu nevinných. Pridáva k nemu Juraja Špitzera, ktorý so skupinou ďalších partizánskych veliteľov žiadal v liste Štátnemu súdu "spravodlivé a prísne potrestanie velezradného Žingora a jeho odporných pomáhačov" čiže smrť. Nezabudne ani na Špitzera ako spolulikvidátora básnickej budúcnosti E.B.Lukáča a jeho Tvorby, na Daniela Okáliho s jeho tajnými prstami v žingoriáde. Ani na bývalého príslušníka martinského lumpenproletariátu a pochybného partizána Daneka, ktorý ako krajský veliteľ ŠTB v Žiline organizoval polapenie Viliama Žingora a jeho partizánsku skupinu obviňuje aj z doživotnej traumy spôsobenej J.C.Hronskému počas povstania, keď ho na noc zavreli a vystrašili v pivnici, čo viedlo k jeho emigrácii.
Vylúčený z gymnázia sa pričinením známeho rodiny na úrade práce vyhol honelníčeniu pri družstevných ovciach, kde si vraj mohol aj knihy čítať a pridelili ho ako pomocného robotníka do Neografie. Najprv robil v ofsetovej strojárni a keď tam od benzínu, petroleja a farieb dostal hnisavé vyrážky na ruky a tvár, závodný lekár ho preradil do ručnej a strojovej sadziarne. Nadobúda životnú skúsenosť, pri typografoch spoznáva dosť ľudí, ktorí boli sem preradení z iných nerobotníckych a súkromných zamestnaní. Po poldruha roku si pýta od kádrovníka odporúčanie do školy, však tu mal byť iba jeden rok -a ten mu dá prihlášku do ostravských baní. Keď potom napísal do závodného časopisu článoček o knihárovi Gašparovi Belopotockom a vedúci korektorne zistil, že v ňom nebolo treba nič meniť, získal jeho uznanie a stal sa pomocným korektorom v Neografii. V prúde rozprávania sa Vanovič zrazu necíti dobre, že hovorí stále len o sebe, o tom, čo sa jeho týka, no uvedomí si, že vstúpiť do tej "sprepadenej doby" okolo neho sa nedá ináč ako cez seba, to je "svedectvo z prvej a pravej ruky". Pravda trpiteľov, nie ich trápiteľov, je predsa ľudsky a mravne najsmerodatnejšia. V korektorni mohol osem hodín čítať aj kvalitné texty a získal prístup ku knihám, svojej duševnej potrave. Osud bol k nemu na jednej strane nežičlivý, ale na druhej strane ešte ako študent mohol vďaka doktorovi Bálentovi, manželovi svojej profesorky chodiť do knižnice Matice slovenskej, ktorú tento viedol a jeho prostredníctvom sa dostal k Barčovi - Ivanovi. Ten mu knihy nielen požičiaval, ale aj darúval a prostredníctvom týchto darov a kníh z matičných pivníc vznikal zlatý poklad jeho mladej knižnice.
Rudolf Dobiáš, 2014 in http://www.kns.sk/vanovic-zapisky.html
Pri všetkej svojej kritickosti a občasnom rúcaní modiel sa prejavoval predovšetkým ako syntetizujúci redaktor, ktorý mal neustále na zreteli našu osudovú zviazanosť s vlastnou kultúrnou minulosťou, ako aj našu príslušnosť k západnej kultúre a civilizácii.
Ivan Čičmanec, 2005
