Knižne debutoval publikáciou Antidialógy (1968), v ktorej formou rozhovorov so slovenskými spisovateľmi priblížil tvorbu 40 slovenských autorov. Na svoj debut nadviazal oblúkom o vyše štyridsať rokov neskôr publikáciou Nové antidialógy (2010).
Až do roku 1990 čakala na vydanie druhá Vanovičova kniha, esejistická práca Kniha o starom Martine. Zachytil v nej históriu mesta a okolia od prvého osídlenia až po vznik Matice slovenskej v roku 1863. Pôsobenie Matice slovenskej bolo témou Druhej knihy o starom Martine (1993), čas „lámania chleba“ (1875 – 1915) sleduje v Tretej knihe o starom Martine (1999) a cyklus napokon uzatvára Epilóg starého Martina alebo Pamäti z mladších rokov života (2005).
Kniha Nad textom a časom (1993) predstavuje súbor Vanovičových literárnych štúdií, esejí, recenzií a úvah. Svoju silnú a v rámci domáceho kontextu výnimočnú stránku – esejistickú tvorbu rozvinul tiež v súbore esejí Znamenia domova (1998). Výber esejí z rokov 1989 až 2001 s názvom Heretikon (2001) potvrdzuje nie len názvom autorov nonkonformný tvorivý postoj spočívajúci nie v degradovaní ustálených kultúrnych vzorcov, ale naopak v hľadaní ich potlačenej hodnoty. Svoju esejistickú náturu, interferencie písania kritického, osobného i skromného, univerzálneho i regionálneho, aktuálneho i dávno zažitého, neskôr rozvíja v súboroch Listy zo starého dvora (2012) a Nova et vetera (2014).
Július Vanovič je rovnako a možno predovšetkým autorom viacerých monografií venovaných popredným osobnostiam nie len slovenského a nie len literárneho života. Či už je to dielo Cesta samotárova (1994) o živote a tvorbe slovenského spisovateľa Júliusa Barča-Ivana, monografia Osobnosť Václava Černého (1999), v spoluautorstve s Vladimírom Petríkom ide o zborník o Emilovi Boleslavovi Lukáčovi Čo zostalo z básnika? a tiež publikácia Prozaik proti totalite. Prípad Alfonz Bednár (2003). Významnému literárnemu vedcovi Alexandrovi Matuškovi venoval knihu Chvála a skepsa (2007) a naostatok podstúpil aj existenciálnu analýzu celoživotného diela Igmara Bergmana Za kulisy života (2011).
Vanovič však nepísal len o literatúre, písal tiež literatúru. Návrat pred odchodom (1995) predstavuje výber troch zbierok próz, ktoré nemohli vyjsť za totalitného režimu. Neskôr vyšiel Vanovičovi román Kronika nepriznaného času (2008), prozaický text z čias normalizácie ladený v tónoch existencializmu, ktorý autora celoživotne inšpiroval. K jeho beletristickej tvorbe možno zaradiť aj spomienky vyrozprávané esejisticko-rozprávačským štýlom, zverejnené v diele Zápisky z mŕtveho času (2003), neskôr rozšírené ako Zápisky z mŕtveho času/Antimemoáre (2014), ktoré sa stali jeho poslednou knihou.
