Juraj Bindzár

24. 2. 1943
Pezinok
—  24. 6. 2019
Banská Bystrica

Autor o sebe

Nie som zďaleka taký spisovateľ, čo by si vopred robil plán či špekulatívne vytváral pôdorysy dejové a vzťahové. U mňa je to všetko veľká spontánnosť, zaujatosť, hovorím o zbesilosti, v okamihu, keď sa to rozbehne, keď sa tá mašina dá do pohybu, tak sa len veziem kdesi na sedadle.

Z rozhovoru s Rasťom Šimáškom pre RTVS, Anasoft Litera podcast

Je mi to v čase vianočnom, keď vyjdú tieto moje poznámky, dvojnásobne ľúto, ale éra naivného, všemožne a na veľa spôsobov vysvetľovaného a tak či onak motivovaného zla, vážení čitatelia, pominula, zlo tretieho tisícročia je bezdôvodné, nevzniká, nerodí sa, je. A je tu, samozrejme, a vyzerá to, že odjakživa a navždy, viem, toto je zasa raz náramný objav teplej vody, ale... ... ale zásadne a principiálne sa teda mení i obraz zla v umení, je na- čase priznať a vecne konštatovať, že to nekončiace sa zabíjanie, vraždenie a hyzdenie ľudských bytostí, ktoré sa odohráva v hrách Achillových, Sofoklových, Shakespearových či v morbídnych šarádach Camusa, v hollywoodskych, hongkonských či japonských krvákoch alebo sa teraz deje v reštaurácii v Dunajskej Strede, v pražskom metre či bezdomovskej nore pod bratislavským mostom, že to či ono zlo je dôsledkom istých príčin, že vždy malo a mávalo svoje také či onaké vysvetlenie. Kdeže sú tie časy?
 
Tá stará pravda o sile jednoduchosti, ktorá mieri k podstate veci, o sile ustrojenia umeleckého diela oslobodeného od ambicióznych realizačných či tvorivých inovácií, je vec na pohľad ľahká a prostá. Možno. Film, román, divadelná hra, obraz či fotografia sú zázračné a divokrásne hračky a režisér, spisovateľ, dramatik, maliar či fotograf často neodolá tým lákavým hrám s formálnymi finesami, na ktorých by predviedol, aký on je vynaliezavý režisér, aranžér, originálny fabulátor, jazykový toreador či rafinovaný scénický kúzelník. Nadšení diváci v novodobých filmových palácoch alebo čitatelia fajnšmekri potom tlieskajú tým sofistikovaným majstrovským výtvorom a očarení dokonalosťou sa radi dajú pomasírovať blahodarnou porciou krásna a cítia sa nabití pozitívnou energiou, a svet je zasa raz krajší, hurá!... Ibaže sú i celkom iné umelecké a ľudské postoje, sú tvorcovia – a je ich, z rôznych príčin, napodiv čoraz viac –, ktorí navzdory normotvorným postulátom kritikov a umenovedátorov odmietajú posadnuto témou a umeleckým zámerom tvarovať dielo do požadovaných a historicky či slohovo úzovaných foriem, práve módnych zvyklostí, druhov či, nedajbože, žánrov. Film akoby sa po stopäťdesiatich rokoch uberal dvoma paralelnými cestami, hlavná cesta filmového priemyslu a veľkopodnikania vedie k divákovi, ktorý chce byť znovu a znovu ohurovaný fascinujúcim výpravným filmovým comicsom, pestrým, širokouhlým, kvadrofónnym, tie zážitky si diváci radi zaplatia a z multiplexov odchádzajú so zvyškami pukancov na tričkách, v tranze, ohúrení, nadšení a spokojní... A potom sú diváci, ktorých nadchýnajú filmy nakrútené takmer amatérsky jednoduchými komerčnými kamerami – tí si chodia do kina pozrieť ľudské príbehy, tých blúznivcov trápia ľudské osudy, z filmových klubov odchádzajú mlčanliví, často potom nevedia zaspať, lebo to, čo prostredníctvom obrazového príbehu prežili a zažili, im jednoducho nedá spať.

Slovenské pohľady 2014, č.12
 

ŽÁNER AKO MUSTRA, modus, regula či rehoľa?
           
Žáner, teda množina tém či ideí a použitých adekvátnych(?) prostriedkov a postupov na ich realizáciu... Slúži vôbec žáner, tá bizarne mŕtvolná pomocná kategória, ešte dnes niekomu na úžitok? Iste áno. Pre prostoduchých čitateľských „krasomilov“, ale i početných upachtených zapisovateľov života či umenovedných škrabákov, ktorých vedá- torské ambície sú už po stáročia tie isté a sú dané i limitované ich schopnos- ťami a invenciou, pre tých je tento dobre viditeľný výstražný signál, takéto ná- vestidlo, ktoré vymedzuje, ako a o čom tárať, čo s čím porovnať a čo z tejto žánrovej zásuvky preložiť do inej, pre tých všetkých takáto pomôcka iste potrebná je. Začína a končí sa vždy tým najdôležitejším – totiž zaradením, zatriedením a bezpečným uložením tvorcu a jeho tvorby do zásuvky k iným podobným... a nasleduje fundovaný pedantský rozbor, udivujúce objavy a závery. (Vážení a ctení literárni vedátori jasnozrivo a objavne napríklad konštatujú, že Cid je celkom iný rytier ako Don Quijote, ale že medzi Desdemonou a Norou je oveľa menší rozdiel, než by sme si mysleli, a že slečna Kapuletová a tá druhá slečna Júlia, tá bez priezviska, sú celkom odlišné samovrahyne.../!/, a aj iné takéto skvelé postrehy, za ktoré sa dokonca rozdávajú akademické tituly! Veď hej, zaslúžene... A predstavte si, že aj Flaubertov román o krásnej záletnej pani doktorovej je román celkom iný ako Platonovov Čevengur či básnický uličnícky román Borisa Viana, alebo romány ľudí žijúcich v otvorených nekonečných hlbinách lesov či morí, London, Švantner, Klostermann či Kerstin Ekmanová, o ktorej ešte bude reč...)

ČAS ROMÁNU, to je čas minimálne dvojaký, teda čas spisovateľský, čas konajúcich postáv, čas dejotvorný, vnútorný čas príbehu, ten, povedzme, je autorsky, stvoriteľsky pyšne neobmedzený(?!). Akoby... Ale je tu aj románový čas čitateľský, ten je zasa viac-menej obmedzený a taxatívne vymedzený intenzitou umeleckého zážitku, fyzicky daný hranicami vnímania či okolnosťami i hranicami nudy. (Preto, napríklad, sa musím so zahanbením priznať, že diela estéta Marcela Prousta, toho špecialistu na románový čas, sa mi nepodarilo nikdy dočítať a v súčasnosti sa tohto autora čítať ani nepokúšam. Zjavne na to nemám intelektuálne a vzhľadom na vek fyzicky už vôbec nie...) 

Slovenské pohľady 2014, č. 3