Juraj Bindzár

24. 2. 1943
Pezinok
—  24. 6. 2019
Banská Bystrica

Komplexná charakteristika

Poézia

   V zbierke Krajina nespavosti publikoval okolo 60 básní a 20 koláží, kniha tak tvorí kompaktný poeticko-výtvarný komplex. Prevažujú v nej verše, na prvý pohľad ide o poéziu „všedného dňa“, stvárnené však zrelým intelektuálom s prvkami skepsy a irónie, s presahmi do autorovho profesionálneho sveta. V básňach je čitateľná inšpirácia atmosférou Prahy, kam sa vo veršoch vrátil na známe miesta, ktoré spoznal v čase svojich štúdií. Tiež vzdal hold dvom osobnostiam z českého umeleckého sveta, ktoré patria k jeho najobľúbenejším – prozaikovi-pábiteľovi B. Hrabalovi a speváčke s nezabudnuteľným hlasom E. Olmerovej.

   Knižka Dvojhlavé srdce-Dvouhlavé srdce je skôr výberom či bibliofilskou pozornosťou čitateľom, pripravenou vydavateľstvom Orman, s r.o.
 

Próza

   Dve kriminálne balady v knihe Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža sa opierajú o skutočné prípady z obsiahlych dejín svetovej kriminalistiky. Autor tieto texty poňal skôr ako vyskúšanie si schopnosti vytvoriť pútavý, napínavý a pritom zábavný príbeh, kde by mal čitateľ pocit, že ho sám autor oslovuje, že s ním vážne ráta ako s recipienčným partnerom. Bindzár nie je len interpretom kriminálneho príbehu a jeho zápletiek, no je vtipný, využíva svoje obsiahle vedomosti zo sveta divadla, filmu, literatúry a histórie nielen umenia, občas použije naozaj neošúchaný bonmot. Dej situoval do začiatku 20. storočia, v pozadí je viktoriánske Anglicko, plavba Titanicu, ragtimová hudba, I. svetová vojna a pod. Prvá próza Goodbye, smrtihlav je napísaná na základe série vrážd mladomanželiek vo vaniach. Zosobášia sa s „džentlmenom“, v skutočnosti však s mužom-vrahom, túžiacim po bohatstve; napíšu testament, uzavrú životnú poistku a končia utopené vo vani. Z uvedeného vyplýva, že autor nepovažuje za dôležité vyjaviť čitateľovi obligátnu otázku kriminálnych príbehov, kto vraždí, ale prečo a ako. Podobne je to aj v druhom príbehu amerického doktora Crippena Zabi ma nežne alebo Šibenica pre malého muža. Ten druhý  "džentlmen“ svoju manželku, neúspešnú varietnú umelkyňu, pre vzťah so svojou mladou asistentkou zabije, rozkúskuje a zbaví sa častí jej tela na rôznych miestach. Snaží sa p z Británie, kde spáchal tento zločin, so svojou milenkou uniknúť pred spravodlivosťou cez Atlantik do USA. Obe prózy sú oživené svojským štýlom, v ktorom Bindzár využil hravosť, jemnú iróniu, intertextuálne narážky, zmysel pre gradovanie napínavých situácií.

    Kniha Prázdny hrob obsahuje päť kriminálnych noviel zo slovenskej reality zo záveru 20. storočia a prvých rokov 21. storočia. Opiera sa v nej v porovnaní s predchádzajúcou knihou viac o realitu, vychádza z faktických kriminálnych udalostí od konca 20. storočia do prvých rokov 21. storočia, v niektorých prózach cituje z čiernej kroniky, príbehy však dotvára podľa svojej autorskej stratégie, dáva priestor aj duševným pochodom, odohrávajúcim sa v poväčšinou tragických postavách. V prvom príbehu Natali, only for you zobrazuje príbeh ukrajinských gastarbeiterov u nás, pre ktorých je Slovensko niečím ako „zemou zasľúbenou“, hoci sú v skutočnosti lacnou vykorisťovanou a zneužívanou pracovnou silou. Dmytro Solovjuk však urobí osudovú chybu, keď na Slovensko príde aj jeho krásna manželka s povahou pobehlice, pretože ona má o pobyte na Slovensku úplne iné predstavy a tento rozpor vyústi do krvavého tragického konca. V druhej próze Vianoce vrahov autor vovádza do sveta väzníc, mafiánov a sériových i nájomných vrahov. Je to príbeh o oneskorenej pomste za neskoro priznanú vraždu mladej dievčiny, ktorá má dokonca česko-slovenské pozadie. Aj ďalšia próza S hadmi vo vlasoch má takéto slovensko-české pozadie, dve ženy – Češka i Slovenka – sa  nezávisle od seba stanú obeťou zvrhlých chúťok pražského „umeleckého“ fotografa a zaslúženú pomstu na ňom dokonajú po rokoch, pričom však týmto činom zostanú už tiež poznačené. V príbehu Návrat Metoda Šlossera je dej sprostredkovaný cez postavu kňaza Metoda Šlossera, ktorý sa po jedenástich rokoch vracia do Banskej Vsi, „odkiaľ ho vyhnali ako voľajakého lotra, zlodeja či túlavého psa.“ Chce tu naplno obnoviť pastoračnú činnosť, získať si znovu dôveru farníkov, zameria sa najmä na mladých ľudí. Plány mu však naruší prítomnosť  muža, mladého homosexuála Jána Jaroslava Belka, ktorý sa usiluje o získanie učiteľského miesta v týchto končinách. Príbeh dospeje do jeho vraždy, na ktorej majú svoj podiel viacerí miestni obhajcovia „tradičnej morálky“, charakterizovaní v perexoch z čiernej kroniky, kňaz sa rozhodne podať orgánom činným v trestnom konaní svedectvo o tomto čine, poruší tým spovedné tajomstvo a rozhodne sa zanechať kňazské povolanie a odísť z dediny. V poslednej próze sa vrahmi stávajú za bizarných okolností dvaja bratia Samo a Vilo, mladiství a školopovinní, ktorí vymyslia plán na zbavenie sa nápadníka ich matky. Svojím ešte detským chápaním v ňom vidia človeka, ubližujúceho ich ešte mladej matke, keď mu tajne kopú hrob. Príbeh má nečakanú pointu, keďže obaja bratia nie sú potrestaní len šesťdesiatmesačným pobytom v resocializačnom zariadení na Kramároch, z ktorého vychádzajú ako siroty. V tomto súbore próz položil Bindzár dôraz na dejovosť a motívy kriminálneho konania zobrazených postáv na reálnom pozadí v konkrétnom čase a priestore.

   Bindzárov prvý román Tanec s mŕtvou slúžkou sa napriek silnému príbehu, farbistému expresívnemu jazyku, suverénnej a vyzretej rozprávačskej stratégii a dôkladnej znalosti patričných reálií nestal kýženou literárnou udalosťou a v podstate ostal nepovšimnutý literárnou kritikou. Príbeh mladuškej slúžky Ester Jaworekovej, položidovky, sa odvíja v roku1882 v Slovenskej Vsi, ktorú obýva národnostne, nábožensky a kultúrne rôznorodé obyvateľstvo, pôsobí veľmi kruto, naturalisticky až brutálne, v niektorých častiach túto drsnosť autor vyvažuje či zmierňuje pôsobivými lyrickými pasážami a opismi. Bindzár sa neopieral o dobové dokumenty z tej doby, hoci používa rôzne citácie z listov, zápisníc z obhliadok či pitvy a  tiež uviedol na scénu fiktívneho židovského žobravého básnika Jankela Wollnera, ktorého verše pripojil na záver románu. Prvý impulz k napísaniu románu bolo jeho pátranie po svojich židovských predkoch. Je to veľmi pútavý román so silným tragickým príbehom, spätým s krutými osudmi židovskej komunity, obývajúcej túto časť vtedajšej rozľahlej ríše. Autor tu zužitkoval aj zrejmú znalosť tvorby autorov, ktorí stvárnili tragičnosť osudu rôznych židovských komunít v rôznom čase a priestore, či to boli I. Babeľ, B. Schulz, J. Bujda alebo iní autori. Tiež mu nie sú neznáme postupy magického realizmu, najmä G. G. Márqueza (motív utopenej slúžky, z neba pršiaca krv v záverečných pasážach románu a pod.). Prenasledovaním židov akoby anticipoval hilsneriádu v Čechách, neskorší holokaust a tiež monsterprocesy v ZSSR či u nás v príslušných historických obdobiach. Tragikomický dej románu sa odvíja od obvinenia novoveských židov z rituálnej vraždy mladej slúžky, ktorú po vylovení jej mŕtveho tela spoznajú všetci prizerajúci, no jej vlastná matka nie. Iniciatívy sa chopí miestny pomaďarčený negramotný žandár Piczely, smilník, sadista a vrah, ktorý tak dá priechod svojej vrodenej nenávisti nielen voči židom. Od neho vzíde podozrenie z rituálnej vraždy, po zatknutí niekoľkých židov obce surovým bitím a zavraždením  niekoľkých uväznených sa dočká vynúteného priznania, do hry vstupujú sudca Barynai a poslanec parlamentu Harnódy, ktorí chcú podnietením protižidovských nálad získať väčší politický vplyv a uspieť v blížiacich sa voľbách. Situácia sa im však vymkne z rúk, Piczely je priveľmi horlivým vykonávateľom ich intrigánskych zámerov a na scéne sa objaví ich zdatný protivník, mladý právnik, slobodný mládenec a bonviván Etvőessi, zastupujúci záujmy nevinných židov. Ten si počína nadmieru zdatne, proces je pre žalujúcich fiaskom, zaslúžený trest z rúk poľských nájomných vrahov stihne Piczelyho, i keď predtým stihol ešte zavraždiť aj svojho žandárskeho spoločníka Fričkeho. Tragické motívy románu nadľahčuje o.i. aj motív mladého chlapca Vasileho Benkócziho, u ktorých slúžila nebohá Ester. Tá sa mu veľmi páčila, on však trpel epilepsiou a námesačníctvom a v takýchto chvíľach sa naplno vžíval do tanca s mŕtvou slúžkou, ktorú videl len  on...

   Ďalšie dva Bindzárove romány – Bez dúhy (plebejský román) a Hekuba, román herečky tvoria voľnú dilógiu. Z chronologického hľadiska sa posunul do 20. až 21. storočia – od konca 30. rokov až po súčasnosť. V porovnaní s predchádzajúcim románom sa nedrží chronologickej postupnosti, strieda časové a teda i dejové roviny.

   V próze Bez dúhy možno za hlavnú postavu považovať Štefana Pastuchu, na ktorom nie je nič sympatické, ako partizán či komunistický pohlavár má v prevažnej miere len negatívne vlastnosti. Pozornosť však na seba púta celá panoráma ostatných postáv s pohnutými osudmi – partizánov, gardistov, učiteľov, židov, kňazov, komunistov z vypočítavosti i z presvedčenia, hercov a herečiek, ku ktorým sa autor dostáva práve cez tohto „úspešného Slováka“, končiacom v záverečnej kapitole po Novembri 1989 v úlohe vrátnika v Mestskom ľudovom divadle, kde pôsobil predtým najmä v období normalizácie ako riaditeľ. Jeho osudovou láskou je krásna židovka Sára Nussbaumová, komunizmu oddaná z presvedčenia, ktorá po vstupe okupačných vojsk neuniesla túto zákernosť a obesila sa na javisku divadla. Dokázala prežiť ponižovanie za svoj pôvod, odolá aj násiliu zo strany ruského partizána počas SNP, prežije i svojho muža, „pokoj“ nájde až u Štefana Pastuchu, no 21. august už prežiť nedokázala... Popri množstve románových postáv, rôznorodo a vynaliezavo vzájomne poprepájaných, sa v románe objavia aj postavy skutočné, historické, od Hlinku, Hitlera, Macha, Tida Gašpara cez Stalina, Beriju až po Husáka.  Najsympatickejšie vyznieva postava kňaza , dekana Ivaničku, ktorý s veľkou dávkou osobnej statočnosti zachraňuje v období vojnovej Slovenskej republiky od istej smrti židovské deti a svojho brata, komunistu a ateistu.  Prevažná časť románu sa odohráva v rokoch II. svetovej vojny, ktorá sa nášho Slovenska a „Slováčiskov“ na ňom žijúcich nedotkla v takej miere ako životných osudov ľudí v okolitých krajinách. Bindzár zručne využíva prvky grotesky, individuálne portréty svojich postáv a postavičiek, ich plebejskosť je akoby dvojsečná – dokážu vzdorovať násiliu ale prejavujú tiež ochotu slúžiť každej moci. Sú teda zároveň silní i slabí, no predovšetkým hlboko ľudskí, v žiadnom prípade nie čierno-bieli, hoci i pre tento román viac ako výrazne platí konštatovanie o „apelatívnom zviditeľnení deja či myšlienky vystupňovaním ich negativizmu“ (A. Halvoník). Autor zakomponoval do románu aj úryvky z denníkov, fiktívne novinové články a popisky k neexistujúcim fotografiám, čo románu dodáva osobitú príchuť autentickosti.

   Viaceré postavy z tohto románu prechádzajú aj do prózy Hekuba, román herečky. Epickú pozornosť tentoraz presúva na postavu „najlepšej slovenskej herečky“ Evy Juhásovej a do sveta divadla, ktorý Bindzár pozná vari tak ako nik zo slovenských spisovateľov minulých i súčasných. Táto plnokrvná postava, ktorá sa celou svojou bytosťou upísala službe Hekube – falošnej kráľovnej, kvôli ktorej „...denne vypúšťajú z úst krásne slová druhých, cudzie myšlienky vydávajú za vlastné a lopotia sa na doskách, ktoré pre nich znamenajú svet.“ Túto postavu autor uvádza naplno na románovú scénu od divadelnej sezóny 1967/1968 a dovádza ju až do našich čias, cca do r. 2012. Najviac pozornosti venuje obdobiu normalizácie, plnej zášti, zloby, intríg a lámaniu charakterov. V tomto čase sa Eva Juhásova uplatňuje ako naozaj vynikajúca herečka, hoci za to platí pomerne veľkými stratami a obeťami. Rozpadá sa jej manželstvo s Mišom Horváthom, zomiera jej dcérka Karolínka, lebo bola pre ňu zlou matkou, uprednostňovala divadlo pred láskou k dcére, ktorú zverila do opatery svojej matke. Neúspešne vedie boj  so svojím alkoholizmom, viackrát predčasne odíde z pezinskej liečebne. Za najväčší úspech považuje svoje účinkovanie v úlohe Desdemony v rómskom divadle s predstavením Romano Othello, s ktorým precestuje polovinu sveta a má tu aj svojho životného milenca, na javisku v úlohe Othella, démonického Cigána, šamorínskeho krásavca Aurela Váradyho. To však ešte nebolo všetko, čo zaťažilo jej temperamentnú povahu, po absurdnej epizóde s neúmyselným poškodením Leninovej sochy a následným informovaním o patričných súvislostiach tejto v podstate smiešnej príhody divadelným bonzákom zodpovedným nadriadeným sa ocitla pred vyhodením z Mestského ľudového divadla, úpred čím ju zachránil súhlas spolupracovať s ŠtB, k čomu ju nenasmeroval nik iný ako Štefan Pastucha, vtedajší riaditeľ MĽD. Napriek tomuto všetkému zostáva viac ako oddanou slúžkou zhubnej Hekube... V románe využil Bindzár texty medzihier a skečov, v podstate scénicky nerealizovateľných nielen kvôli rôznym naturalisticky a obscénne vyznievajúcim obrazom. V podstate máme v tomto románe aj niečo ako podstatne surovšiu a expresívnejšiu obdobu „divadelného románu“, akým sa prezentoval svojho času už M. Bulgakov, ktorý ho však, na rozdiel od Bindzára, nedokončil.