Briškárovo mlčanie je iné, je to ticho mudrca, meditujúceho v harmonickom lone imaginárneho lesa. Uprostred psychicky i fyzicky nie najčistejšej civilizácie. Briškárov vnútorný starec nie je zatrpknutý, má zmysel pre intelektuálne vybrúsenú, decentne pikantnú iróniu. Aj vďaka nej vzniká celkom ojedinelá zbierka maxím, quasimaxím, alúzií, parodizujúcich parafráz, bonmotov, akýchsi aforistických poetizmov a poetizujúcich aforizmov. Kuriozitou knižky je jej štruktúra, ktorá naznačuje možnosť akéhosi latentného príbehu.
Peter Macsovszky
(Macsovszky, P.: Ticho slov - slová ticha? Romboid, XXX, 1995, č. 4, s. 77 – 78.)
Zdá sa, že Briškárove interpretačné výkony majú ďaleko osobnejšiu a hlbšiu, než len čisto literárnovednú motivovanosť, a teda aj tomu zodpovedajúcu presvedčivosť a pôsobnosť – prípadného čitateľa tieto štúdie akoby nevdojak priam navnaďovali na pohotové začítanie sa do samých interpretovaných literárnych diel. Z celej knihy nepretržite cítiť, že literatúra, o ktorej je tu reč, nie je pre Briškára len záležitosťou akademického, školského literárno-kultúrneho kánonu, ale čímsi, čím žije, čo je organickou súčasťou jeho najvlastnejšieho „osobného sveta“. Knihu Elementárne situácie v literatúre možno považovať za akúsi ukážku či predvedenie toho, ako je možné vidieť, recipovať nielen referenčnú skutočnosť zobrazovanú interpretovanými, komentovanými prozaickými i básnickými dielami, ale i samotné tieto diela, ako je možné pristupovať k samej literatúre.
Zoltán Rédey
(Rédey, Z.: Elementárnosť, zrozumiteľnosť a profesionalita alebo literárnovedné monografie z Modrého Petra. In.: Romboid, 2006, roč. XXXXI, č.6, s. 68 – 70.)
Mohlo by sa zdať, že v nepríbehovom, esejisticky ladenom súbore krátkych a ešte kratších próz Juraja Briškára s trochu záhadným a zvedavosť vzbudzujúcim názvom Sprievodca nezrozumiteľnosťou je priveľa vecí a primálo ľudí. V skutočnosti sa to tam však ľuďmi priam hmýri. Kniha je výlučne o ľuďoch a ich vnímaní vecí a seba samých, navyše v nezvykle objavnom nasvietení a uvzato skúmaných súvislostiach, ktoré sú čitateľovi predkladané rakúsovsky slušnými, dobre vychovanými vetami. Keby ste okolo takých viet prechádzali na uliciach, ktoré sú dejiskom-nedejiskom viacerých rozprávaní v tejto prekvapujúcej a výnimočnej knižke, tak tieto vety by vás spôsobne v miernom predklone zdravili pozdvihnutím klobúka, pričom by zároveň nikomu nemohla uniknúť tá ich šibalská, podvratná iskra v oku.
Balla
(Balla: Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Čo čítať. Artforum. Máj 2015, s. 5.)
