Keď začneš písať v mojom veku, kladieš si otázku, že či si nemal začať skôr. V tomto ja stále nemám jasno. Ešte za socializmu som chodil na štatistiku a po dvoch rokoch som zistil, že nie som vedec. Opustil som „matfyz“ a išiel som robiť kulisára do divadla. Čítal som Hrabala a chcel som byť spisovateľom. Kulisár to je taký robotník divadla, šatňa bola v podkroví, plechové skrine, do toho tí chlapi s mastnou desiatou, no a ja som si čítal knižky. Pýtali sa ma, že prečo toľko čítam, a ja som im odpovedal, že chcem napísať knihu. Potom som tam spoznal jednu kamarátku. Bola o niečo staršia, robila tam inšpicientku a fotografku. Vtedy som ešte nefotil. Hovorila mi, aby som písal, ale až keď budem mať štyridsať. Vraj nemá cenu písať skôr. Asi som ten termín prepískol, ale nakoniec som začal. Mám však rád aj autorov, ktorí boli geniálni, keď mali 20 rokov.
Z rozhovoru Medzi knihami, 12. 3. 2019
Nedoštudoval som fotografiu, odišiel som z VŠVU, venoval som sa v Pente ekonómii. Tú som neštudoval, načítal som si knižky. Pravdupovediac, ekonómia je veda v takom štádiu, ako bola chémia v čase, keď sa volala alchýmia, stačí na ňu sedliacky rozum a matematika. Mám hlavu na čísla, ale na matematickej štatistike som zistil, že nie som ani matematik. Aj odtiaľ som odišiel, ja odvšadiaľ odchádzam, zdá sa.
.týždeň, Taká divná neposednosť je vo mne, 34/2012
