Pre knihu V panoramatickom kine ako celok je však charakteristické isté napätie. Doteraz povedané neplatí pre všetky poviedky. Okrem próz, v ktorých sa autor spoľahol na nosnosť príbehu, sú tu aj iné, vybudované na evokácii prostredia, diania, atmosféry. Je ich len pár, ale narúšajú typologickú homogénnosť zbierky a sú jej jednoznačným obohatením. Príbeh je nosným prvkom próz, ktoré sú situované mimo Slovenska. V niektorých azda nájdeme signály odkazujúce ku konkrétnemu priestoru, no ten má inak neutrálny, všeobecnosti nastolených vzťahov primeraný charakter. Platí tu nepriama úmera: o čo je prostredie „exotickejšie“, o to menej je zmyslovo nasýtené a predstaviteľné. Mení sa na abstraktnú kulisu príbehu, na globalizovaný svet „hocikde“ a „nikde“ zároveň, na priestor, v ktorom sa rozpúšťa lokálna príznakovosť. Podobným spôsobom sa v týchto rozprávaniach stráca aj temporalita spätá s aktivitami a životným štýlom v spoločensky a kultúrne konkretizovanom rámci, teda doba. Prózy zasadené v domácom prostredí sú vo vzťahu k príbehu a fabulácii akoby menej ambiciózne, no o čo menej je v nich príbehu (deja), o to sú bohatšie na dianie. Majú atmosféru. Platí to pre vkusne nostalgickú titulnú poviedku súboru, kde práve „dobovosť“ hrá podstatnú úlohu. Vo Večernom behu, najlepšej próze knihy, rutinná kondičná aktivita vyplavuje nielen endorfíny, ale aj asociácie, skladajúce sa do vecného, citovo odťažitého a pritom presvedčivého obrazu jednej súčasnej existencie, svedectva o súčasníkovi a jeho situácii.
Vladimír Barborík (Vo svete nie je prorokom, Plav, platforma pre literatúru a výskum, 2019)
Sklamanie postáv z vlastného života sa zároveň instantným spôsobom a absolutizujúco rozširuje na celú (povrchnú, chladnú, flexibilnú) spoločnosť, nebrániac sa ani apokalyptickým víziám: „Sme rozmaznaní, skazení, leniví, v nič neveríme, v nič nedúfame. Musíme padnúť, je to nevyhnutné“ (s. 65). Táto absolutizácia, pravdaže, funguje aj časovo – oproti beznádejne „nedobrým časom, ktoré tak skoro lepšie ani nebudú“ (s. 135), tak v autorových prózach významné miesto nadobúda minulosť, ktorá – ak už nebola objektívne lepšia – bola aspoň plnšia, autentickejšia, a najmä romantickejšia. Práve v dávnej minulosti postáv sa zvykne skrývať niečo, čo túto romantiku osudovo preťalo – keď to nie je smrť či dokonca vražda, sú to aspoň nenávratne narušené vzťahy medzi rodičmi. Podobným autorsky lenivým fatalistickým determinizmom je presýtená celá kniha.
Matej Masaryk, Knižná revue č. 5/2019
Stretnutia sú v knihe (V panoramatickom kine) podstatnou témou. Nemusia byť vždy úplne „filmové“, aj tie obyčajnejšie majú v sebe pôvab neočakávaného. Ďalšie poviedky sú o rozhodnutiach. Vznikajú počas behu. Inokedy sa rodia ako závery analýzy. Nech však počítate, koľko chcete, ich dôsledky sú nakoniec vždy nevyspytateľné. Predpokladajú odvahu človeka vstúpiť nohou na neznáme územia. Tento druh odvahy je náročný, ale bez nej by životy boli fádne. Hoci si namýšľame, že tvoríme históriu vlastných životov, môžu existovať príbehy predurčujúce naše konanie a osudy.
Ľubomír Jaško, Magazín o knihách, 2018
