Juraj Kuniak svoje prvé básne a poviedky publikoval na začiatku 70. rokov, v čase, keď bola slovenská literatúra vystavená najväčšiemu normalizačnému tlaku a len jeho nesporný literárny talent a skutočnosť, že v tom čase žil v Prahe, kde sa podieľal na vzniku umeleckého štúdia mladých Rubín a v jeho programe Zelené peří mal možnosť čítať svoje básne, ho uchránili od osudu mnohých začínajúcich autorov, ktorí svoje básnické a prozaické texty publikovali v Novom slove mladých, vychádzajúcom v tých rokoch pod politickou a literárnou kuratelou Vojtecha Mihálika. Na svoj básnický debut si preto múdro počkal na začiatok 80. rokov, keď sa tlak normalizácie začal zmierňovať a vstúpil do literatúry básňami charakterizovanými sviežim jazykom, jemnou autorskou iróniou i sebairóniou, poéziou funkčne spájajúcou lyrické vzopätia s racionálnym pohľadom na život a svet okolo seba. Zbierku Premietanie na viečka priaznivo prijala dobová literárna kritika a Kuniak za ňu získal aj prestížnu Cenu Ivana Krasku za najlepší básnický debut roka. Jeho druhá zbierka Kúsok svetového priestoru vyšla až o desaťročie neskôr a je to už poézia zrelého autora, básnika, ktorý má pod kontrolou svoj básnický výraz, v témach, štruktúre i metaforike svojich básní tvorivo nadväzuje na svoje poetické vzory a k jednému z nich – Milanovi Rúfusovi sa aj manifestačne priznáva v básni Rúfusovská filiácia (V sebe / nájdeš všetko / A tak sa nevyhýbaj / zrkadliacej / studni privatissima...). Zbierka sa skladá z piatich básnických cyklov: Identifikačná karta, Dve básne na mesačnú tému, Melodický šelest, Skalné ruže a Nosnosť dve osoby. Premietlo sa do nej básnikovo detstvo (Stále sa učím od chlapca / ktorým som bol...), príroda a hory, v zajatí ktorých prežil svoje mladícke dobrodružstvá a kde si asi najhlbšie uvedomil, že Iba o vlastné/ korene/ možno sa oprieť. (báseň Skalná ruža), nebezpečenstvá civilizácie, ale najmä jeho očarenie ženou – milenkou i budúcou matkou (V biorytme tvojho tela / sa objavila / nová nota). Práve v tomto intímnom priestore medzi mužom a ženou dosahuje Kuniakova druhá zbierka svoj básnický vrchol. Zbierka Kúsok svetového priestoru zaujala aj Milana Rúfusa, ktorý v doslove k nej napísal: "Môj osobný pocit z druhej Kuniakovej knižky je taký, že dávny Rázusov výrok hodno bolo spievať, je aktuálne v tomto prípade obmeniť alúziou naň: hodno bolo aj takto dlho mlčky čakať na pieseň". Nasledujúca básnická skladba Blúdivý nerv vychádza takmer súčasne s Kúskom svetového priestoru. Viacvrstvovo komponované pásmo je poznačené skepsou a hľadaním miesta v živote. K pocitom sklamania zo životných a spoločenských anomálií pripája sa aj dezilúzia zo slova – základného kameňa básne. Blúdivý nerv oddeľuje i zjednocuje obe prv vydané básnické knihy. V každej básnickej knižke pripravuje Kuniak čitateľovi nové prekvapenie. Básne-epištoly z konca 90. rokov Pozdrav a Z kordíckej samoty, venované Rúfusovi, vyšli knižne pod názvom Cor cordi. Ich prínos pre súčasnú literatúru presne vystihol Vincent Šabík: "Uprostred rastúcej nezáväznosti literárnej výpovede, ale aj celkového úpadku všeobecnej listovej kultúry, Juraj Kuniak v svojej novej knižke príznačne nazvanej Cor cordi nadväzuje na tradíciu epištolárnej literatúry. Je to – ako vieme – tradícia, ktorá siaha k samým začiatkom literatúry vôbec." Začiatkom 90. rokov vstupuje Kuniak aj na prozaickú pôdu. Najskôr je to literárna esej Pán Černovský. Rozpráva o histórii Slovákov a A. Hlinkovi. Je pokusom netradičnou literárnou formou autentického rozhovoru s najstarším občanom Černovej predstaviť túto veľkú osobnosť slovenských dejín. A Černová, teraz skôr v lyrickom zábere na to trvalé, živé a veľmi ľudské, čo sa v nej a v pamäti jej obyvateľov uchovalo, sa stala ťažiskom knihy Súkromný skanzen s podtitulom Etudy o etniku. Príbehy v tejto knihe, často len krátke príbehové skice, paralelne sprevádzajú fotografie Juraja Čecha. O ďalšie desaťročie sa Kuniak vrátil k próze v autobiograficky ladenej zbierke poviedok Nadmorská výška 23 rokov. Jej charakter i obsah vystihuje autorovo venovanie: "Našim deťom, aby si nemysleli, že ich rodičia boli vždy dospelí." Kuniak tu poeticky, s láskyplným i nostalgiou poznačeným odstupom vo zväčša humorne ladených príbehoch zobrazil vlastné "príhody a skúsenosti" slovenského mládenca, vášnivého horolezca v Prahe a na okolitých kopcoch. Aktuálne z knihy zaznieva aj česko-slovenská téma, pravda, len pokiaľ ide o súboj národných pováh a súperenia v láske. Táto poviedková kniha je dobrým krokom autora, ktorý má svoje ďalšie literárne vrcholy ešte pred sebou.
Anton Baláž
