Juraj ŠPITZER sa narodil 14. augusta 1919 v Krupine. Po absolvovaní štúdii na gymnáziu vo Zvolene začal v roku 1938 študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ale mníchovské udalosti a okupácia Čiech a Moravy jeho štúdia ukončili. Pre svoj židovský pôvod bol na základe rasových zákonov slovenského štátu roku 1942 internovaný v zbernom koncentračnom tábore v Novákoch. V auguste 1944 sa zapojil do Slovenského národného povstania, bol veliteľom židovskej partizánskej jednotky a po potlačení Povstania od novembra 1944 až do konca druhej svetovej vojny v máji 1945 príslušník Hornonitrianskej partizánskej brigády. Po vojne študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, v rokoch 1946 – 1950 pôsobil aj ako redaktor časopisu Bojovník. Krátko pracoval aj na kultúrnom oddelení Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Od roku 1951 do roku 1970 pôsobil ako vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV. Na plenárnom zasadnutí spisovateľského zväzu v máji 1951 vystúpil s referátom ostro zameraným proti príslušníkom avantgardnej ľavicovej skupiny DAV (knižne vyšiel pod názvom Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmpolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej kultúry). Dvakrát – v rokoch 1956 – 1958 a 1965 – 1967 bol šéfredaktorom Kultúrneho života, ktorý pod jeho vedením prinášal kritické príspevky na témy deformácie socializmu a stalinských procesov, pokriveného hodnotenia SNP a umožnil na jeho stránkach publikovať články a reportáže výrazných osobností slovenskej žurnalistiky (L. Mňačko, R. Kaliský a iní). V roku 1967 bol tajomníkom Zväzu československých spisovateľov a mal výrazný podiel na príprave IV. zjazdu československých spisovateľov, na ktorom s ostrou kritikou praktík Komunistickej strany Československa a jej vedenia verejne vystúpila skupina českých a slovenských literátov (M. Kundera, L. Vaculík, P. Kohout, D. Tatarka). Ako zástancu obrodného procesu v roku 1968 bol po augustovej okupácii vojskami Varšavskej zmluvy vylúčený zo spisovateľského zväzu, prepustený zo zamestnania a až do novembra 1989 mal zákaz publikovať. Neprijal ponuky predstaviteľov vtedajšieho normalizačného komunistického režimu na sebakritické prehodnotenie svojich postojov z roku 1968 výmenou za možnosť vydávať svoje nové diela. A tak jeho novela Letná nedeľa zo začiatku 70. rokov, autobiografická spomienková kniha Nechcel som byť žid, rovnako ako aj eseje o židovskom údele mohli vyjsť až po páde komunistického režimu. V deväťdesiatych rokoch často vystupoval na verejnosti, zúčastňoval sa na mnohých domácich i medzinárodných konferenciách na tému holokaustu, ale aj osudov európskej kultúry na konci 20. storočia. Zomrel 10. novembra 1995 v Bratislave.
