Kamil Peteraj photo 2

Kamil Peteraj

18. 9. 1945
Bratislava
Žáner:
poézia, pre deti a mládež, iné

Komplexná charakteristika

Kamila Peteraja (1945) popri Borisovi Filanovi vníma poslucháčska verejnosť ako zakladateľskú osobnosť modernej textovej tvorby šesťdesiatych rokov minulého storočia. Textársky debutoval štúdiovým albumom skupiny Prúdy Zvoňte, zvonky, spolupracoval a naďalej spolupracuje s významnými interpretmi (Hammel, Varga, Žbirka, Gombitová, Lehotský, Lipa, Patejdl, Grigorov) a s mnohými ďalšími, ktorí sa stali neodmysliteľnou súčasťou novodobej hudobnej scény. Peterajove otextované skladby vykazujú nadčasové kritéria odmietajúce dobové ideologické požiadavky, stačí spomenúť Medulienku, Biely kvet, Vyznanie, Baladu o poľných vtákoch, Atlantídu, Koloseum, Pocta Majakovskému, Nespáľme to krásne v nás, Kapely starnú alebo Staré kone a nahé jazdkyne. Výpočet všetkých nestarnúcich hitov by bol skutočné dlhý a úctyhodný. Suverenita, s akou sa pohybuje na literárnej a hudobnej scéne, je v slovenských pomeroch ojedinelá. Dá sa povedať, že práve Peteraj vymanil textovanie populárnych piesní z područia zábavného umenia a zrovnoprávnil ho s kvalitatívnou úrovňou tradične vnímanej poézie. Či už čítame od tohto autora básnickú zbierku alebo počúvame z rádií piesne s jeho textami, oba žánre predpokladajú kultivovaného príjemcu slovesného prejavu.
Tvorivé smerovanie a osobnostné formovanie Kamila Peteraja ovplyvnilo štúdium konzervatória a najmä dramaturgie na VŠMU, ako aj dlhoročná profesia dramaturga spevohry na Novej scéne. Do slovenskej literatúry vstúpil ako dvadsaťročný študent vyzretou zbierkou Sad zimných vtákov. Nezaprel v nej inšpiračný vplyv básnikov trnavskej skupiny, ktorí spoluvytvárali progresívnu podobu slovenskej poézie od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Na poetiku konkretistov nadviazal vyhranenou zmyslovou obraznosťou novým osobitým spôsobom. V roku 1973 vydal zbierku Lipohrádok, ktorá v kontexte Peterajovho tvorivého vývinu znamenala výrazný obrat a príklon k prírodnej lyrike s jemným dôrazom na nepovšimnuté miniatúry z oblasti fauny a flóry. V ďalších knižkách sa postupne posúva k problematike zrýchlenej precivilizovanej doby, ktorá prináša odcudzenie v medziľudských a najmä partnerských vzťahoch. Nezabudol ani na detských čitateľov, ktorým venoval verše v rozprávkových leporelách. S Jánom  Štrasserom je spoluautorom piesňových textov pre legendárny muzikál Cyrano z predmestia (1978).
            Peterajova textárska invenčnosť sa významovo prepojila s celou jeho básnickou tvorbou. Čím väčší bol jeho vklad v textárskej oblasti, tým viac rástol jeho prínos pre slovenskú poéziu. U Peteraja nie je rozhodujúci fakt, akou formou zrealizuje svoju výpoveď, ale predovšetkým akým spôsobom dokáže osloviť odbornú kritiku a divácke zázemie. Či už vychádzame z jednotlivých básnických zbierok alebo hudobných nosičov, Peteraj bez výraznejších výkyvov dosahuje výrazovú úspornosť, metaforickú presnosť a formálnu ľahkosť. Častokrát smeruje k aforistickej skratke s gnómickou platnosťou, uvedomujúc si overenú skutočnosť, že na malom priestore sa dá vypovedať oveľa viac, ako v unavujúcich a poučujúcich traktátoch. V zbierke Čo sa šeptá dievčatám (2007) vyzdvihuje zovšeobecňujúcu zážitkovú skúsenosť s trpkou príchuťou neodvratnej pravdy: „dejiny lásky / píšu / porazení“. Od tohto pohľadu sa odvíja ťažisková podstata Peterajovej ľúbostnej lyriky, založenej na pokore, stíšenej skepse a neustále sa vynárajúcej nádeji. Jeho texty ozvláštňuje mužný nadhľad, hravosť, mladícke zaujatie, ale aj otvorená kritika spoločenských pomerov a morálne zlyhávajúcich jedincov. V tejto súvislosti sa ponúka odcitovať jeho príznačné dvojveršie, ktoré azda nikdy nestratí aktuálnu presvedčivosť: „za pravdu šibenicu / za lož metále“. Hodnotový rebríček Kamila Peteraja je stály a nemenný, bez dodatočnej potreby korigovať osobné postoje a myšlienkové formulácie. V dravom toku míňajúcej sa prítomnosti účtuje predovšetkým sám so sebou, so svojimi postojmi a názorovými stanoviskami. Dôsledne sa vyhýba moralizovaniu, jeho vnímanie reálneho stavu spoločnosti je nezaujaté, riadi sa intuitívnym videním a neotrasiteľnou vierou v pretrvávajúce ideály. Neuchopiteľná veličina odtikávajúceho času sa odráža na pozadí osobných a spoločenských zmien. Napriek zostrujúcim sa kontúram starnutia Peterajovej spätnej reflexii nechýba mladistvá sviežosť s nevyprchávajúcimi túžbami, spomienkami a návratmi do čias, v ktorých zohrávala dominantnú pozíciu láska so všetkými odtieňmi.
            Peterajova poézia vychádza z overených postupov, neexperimentuje a nepodlieha krátkodobým módnym trendom. Peteraj je vnímavý glosátor každodennej všednosti, ktorú začleňuje do dramatického životného pohybu. Takmer v každom svojom texte pootvorí trinástu komnatu, v ktorej sa ukrýva podstata ľudského bytia: detstvo, ľúbostné vzplanutia, rozchody, návraty, prehodnocovanie minulosti konfrontovanej so zrýchlenou súčasnosťou. Vytrvalo kladie presne mierené otázky a záleží na každom čitateľovi, akú autentickú odpoveď si dosadí.

Miroslav Brück, 2016