Peteraj je básnik imaginácie. Básnický obraz je základným výstavbovým prostriedkom jeho poézie; má najmä podobu personifikácie a syntézy, čo súvisí s oživovaním prírody a s úsilím dostať do básne čo najviac konkrétnych zmyslových zážitkov. Autor je básnikom impulzívnej obraznosti; jeho báseň je radom prudko sa zažíhajúcich asociácií, spájajúcich i veľmi odľahlé reálie. Peterajov básnický svet má vyslovene kreatívnu podobu.
Ján Zambor
Kamil Peteraj nepatrí k básnikom, ktorí sa nevyvíjajú, nemenia, zotrvávajú pri jednom spôsobe písania, nehľadajú nové možnosti vlastnej poetiky, i keď, prirodzene, ako je tomu v prípade každej umelecky skutočne vyhranenej osobnosti, možno v jednotlivých zbierkach a lyrických textoch autora vystopovať aj invariantné znaky jeho básnického rukopisu. Nie je ani básnikom monotematickým, hoci ústrednou a univerzálnou témou jeho poézie je "priestor" ľudského vedomia, psychický stav súčasníka ako zrkadlo rozmanitosti podôb života.
Igor Hochel
Jazyk je pre Peteraja univerzálny prostriedok, ktorým skúma, čo trvá, čím to trvá, prostriedkom orientácie, tým kameňom ukrývajúcim naše praveké sny, ich tvrdnúci prach, sny, na ktoré zabúdame a ktoré zabúdajú samy na seba – ak jazyk stratí pamäť ľudí.
Marián Hatala
O piesňových textoch Kamila Peteraja možno uvažovať ako o básnickom výtvore, hoci neraz ani z nich nemožno celkom vymazať utilitárne stopy. Je to tak v ojedinelých prípadoch, hlavne vtedy, keď text vznikol dodatočne na hudobný motív. Kamil Peteraj však má nespornú zásluhu na tom, že na Slovensku sa prestala písať poézia iba do kníh a pamätníkov.
Karol Wlachovský
Peterajovo textárstvo je vlastne istým druhom básnenia, ťažko tu oddeliť básnika od textára. Dôverne pozná okamih, v ktorom „topí sa loď týchto chvíľ“, a vie ho zaujímavo zakresliť do slov. Každý príbeh, ako ho prináša pieseň, je presne odpozorovaný zo života, čo v tomto prípade umocňuje aj vkusné a vtipné používanie slangu. (...) Kniha Čo bolí, to prebolí je prierezom Peterajovho textárstva; okrem zaručených a už takmer klasických piesňových textov (Dievčatá, Kapely starnú, Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Koloseum a i.) sú do nej zaradené aj texty z Brechtovej hry Baal i muzikálov Cyrano z predmestia či Adam Šangala. Nájdeme tu však aj texty, ktoré sú možno neopočúvané, nie také lyrické ako iné, čo bolo určite základnou snahou autora: predstaviť sa aj v neiluzívnych polohách, v akých ho priemerný poslucháč slovenských rádií určite menej pozná. Zaujímavé je aj členenie textov, keď sa nové stretávajú so staršími. Vzniká tak syntetický obraz textára-básnika. Pri tvorbe textov – ako napokon všade v umení – je veľmi dôležitý cit pre mieru; Peteraj akoby mal citlivú „odmerku“, ktorou pridáva do textov sentiment, skepsu, ľahký zdravý cynizmus, zmysel pre krásu a tvorí živé konštrukcie.
Viera Prokešová
Peterajova básnická výpoveď vychádza v knihe Čo sa šeptá dievčatám z najprogresívnejších devíz jeho textárskej tvorby, ako melodická ľahkosť, výrazová presnosť a úspornosť či pozvoľný dynamický spád. Vari už od jeho vstupu do literatúry a neskôr aj do textárskej oblasti mu bola cudzia inflačná naplavenina slov a jazyková strnulosť. Ústredným motívom nie je výlučne láska a milostné city, ale tieto motívy mu slúžia aj ako prechodový mostík k preniknutiu k iným závažným situáciám. Významné miesto tu má neuchopiteľná veličina času, jeho nemilosrdné plynutie na pozadí meniacej sa skutočnosti. Peteraj v tomto dravom toku nekompromisne účtuje najmä sám so sebou, so svojimi postojmi a názorovými stanoviskami. Mužná stálosť jeho nadhľadu mu umožňuje uvidieť vzťahy v ich pôvodných a nezdeformovaných súvislostiach. V tomto spätnom hodnotení musí byť logicky prítomné aj priznanie zo straty ilúzií a následné rozčarovanie. Peterajova škála hodnôt je však jasná a nemenná, bez potreby korigovať ju z pohľadu dneška. Hybnou zložkou aj naďalej zostáva neutíchajúce užasnutie nad prchajúcimi formami krásy presakujúce do každej básne. Autentická snaha o postihnutie tej goetheovsky zázračnej chvíle, snaha o jej zastavenie alebo aspoň spomalenie. Sympatická je aj Peterajova hravosť a sebairónia, ktorá pomerne často a výrazne v jeho textoch preskakuje. Tento fakt je vždy u autora „vážnej“ lyriky vítaný a osviežujúci. V momente keď na povrch vystupujú nahromadené pochybnosti zachytené odstupom času, je táto sebaironická poloha najúčinnejšia.
Miroslav Brück
Až pri čítaní celoživotného autorského výberu Toto je moja reč možno pochopíme, aký je Kamil Peteraj vážny a dôkladný autor, ktorého nenechávajú veci bez pohybu a ktorý statiku okolo seba vie zavnímať síce ako sochu, ani tá však nie je bez vnútorných pnutí, bez vnútornej často až tryskajúcej dynamiky. Život Peterajovej básne sa môže odohrávať na celkom všednom javisku, v ošúchaných kulisách, no čitateľom až zatrasie vyhranená, ako oko lesklá pointa, živý zmysel. (...) Peteraj nie je autorom sentimentu či nakašírovanej lyriky, jeho postrehy a záznamy sú logicky číre, a pokiaľ aj v racionálne zovretých spojeniach vidíme krásu, sú aj také. Nie je naivný, jeho básne z ktoréhokoľvek obdobia, čo sa môže zdať až paradoxné, sú básne našej neraz krutej súčasnosti a možno podobnej skúsenosti. Prirodzene, Kamil Peteraj si slová vyberá a triedi, cúdi, práve tento výber môže byť dôkazom, ako celý život vedel s nimi pracovať, a hoci na nás z veršov padajú ako čistý dážď, vnímame ich po kvapkách a potom si už celkom sami modelujeme básnický svet zo všetkého bohatstva, ktoré nám predložil tento charizmatický básnik.
Viera Prokešová
