Kamil Peteraj uverejnil prvé básne v časopise Slovenské pohľady v roku 1964 a už v nasledujúcom roku debutoval aj knižne, a to básnickou zbierkou Sad zimných vtákov. V prvotine, ale aj v nasledujúcich zbierkach Čas violy a Kráľovná nocí do istej miery nadväzoval na poetiku vtedy (v 60. rokoch) dominantnej básnickej skupiny konkretistov (označovaných tiež ako senzualisti) tým, že napĺňal požiadavku zmyslovej názornosti. Verše týchto kníh sa vyznačujú bohatou asociatívnosťou, rozvíjaním obraznosti, ktorá sa opiera predovšetkým o emotívne vnímanie prírody. V zbierke Vychádzka s večernicou autor obohatil svoj pohľad o tému detstva a lásky, pričom vytváral verše, ktoré možno charakterizovať ako nežnú lyriku. Zbierka Lipohrádok je svojím spôsobom jedinečná v celom vývine slovenskej povojnovej poézie. Prostredníctvom bohatej a originálnej obraznosti vovádza čitateľa do života „malej prírody“, približuje mu svet bylín, kvetov, lupeňov a chrobákov. Ani v tomto prípade však nemožno hovoriť o dajakom rustikálnom type poézie, lebo prostredníctvom uvedeného krehkého, zraniteľného sveta básnik hovorí o zraniteľnosti človeka, vyjadruje potrebu harmónie v ľudskom bytí. V zbierke Faust a mararéty sa Peterajov básnický štýl zmenil. Aj tu sú básne, ktoré možno vnímať ako čisté lyrické impresie, avšak v porovnaní s prevažne fantazijným svetom predchádzajúcich kníh sa tu básnická výpoveď väčšmi viaže na konkrétny, nielen zmyslovo vsugerúvaný, ale presne identifikovateľný a uchopiteľný svet. V niektorých textoch nadobúda výraznejšie atribúty tzv. civilizačnej lyriky. Básnik nastoľuje aktuálne problémy súdobého človeka – intímneho i spoločenského charakteru, no prostredníctvom originálnej metaforiky spracúva aj tzv. univerzálne témy, ako je napríklad uvedomovanie si ohraničenosti bytia smrťou. V knihe možno zaznamenať aj čiastočný posun vo výstavbe lyrického textu. Kým v prvých zbierkach autor rozvíjal básnický obraz do šírky a pre metaforu bola príznačná významová nejednoznačnosť, tu je význam a zmysel jednotlivých básnických obrazov oveľa ľahšie určiteľný, presnejší, motívy sa viažu na konkrétne javy materiálneho a duchovného charakteru. To sa prejavuje aj v zbierkach Minútové básne a Útechy / maximy / telegramy, v ktorých autor mapuje najmä problematiku medziľudských vzťahov a pocity odcudzenosti súčasníka. Najmä pre druhú z posledne spomenutých kníh je príznačná výrazová naliehavosť, ktorá spôsobuje apelatívny tón mnohých básní. Autor tu zároveň prejavil zmysel pre jazykový, ale aj situačný paradox. V zbierke Lyrické korzo sa Peteraj nechal inšpirovať všednými javmi v ľudskom živote, ktorých opis dokázal obohatiť o reflexívny rozmer s nápaditou pointou. Básnikov sklon ku gnómickej výpovedi vyvrcholil v knihách aforizmov Lode v delíriu s podtitulom Bonmottá a Motýľ z iného neba. Neodmysliteľnou a rovnocennou súčasťou Peterajových tvorivých úsilí je jeho pôsobenie v oblasti písania textov populárnej hudby. V tejto sfére je prítomný od druhej polovice 60. rokov a spolu s Borisom Filanom ho možno pokladať za zakladateľa modernej slovenskej textovej tvorby. Začiatky jeho textárskeho pôsobenia sa viažu na dnes už legendárnu bigbítovú skupinu Prúdy, pričom jeho piesne sa uplatnili už na jej prvej dlhohrajúcej – teraz kultovej – platni Zvonky, zvoňte (1969). Odvtedy Kamil Peteraj napísal veľké množstvo piesňových textov pre najvýznamnejších slovenských interpretov, z ktorých mnohé boli a sú dlhodobými hitmi. Stal sa tak aj spoluautorom desiatok klasických platní i CD-nosičov. Pre jeho textársku tvorbu je charakteristická tematická a motivická originalita, uplatňovanie básnickej metafory, nekonvenčný, originálny jazyk, nesentimentálny prístup ku skutočnosti. O estetickej účinnosti Peterajových textov svedčí skutočnosť, že s priaznivým ohlasom čitateľov, ale aj literárnej kritiky sa stretli ich knižné vydania (Texty, Bosá láska, Pop texty). Kamil Peteraj je aj spoluautorom piesní legendárneho slovenského muzikálu Cyrano z predmestia (1978).
Braňo Hochel
