Kamil Zbruž photo 1

Kamil Zbruž

17. 6. 1964
Bratislava
Žáner:
poézia, populárne žánre, próza

Napísali o autorovi

Kamil Zbruž debutoval zbierkou experimentálnych textov Spitý imidž (1993) a subverzívneho prístupu k písaniu sa nevzdal ani vo svojej ďalšej bohatej tvorbe, v ktorej nadväzuje na európske aj americké nekonvenčné poetiky. Vo svojich projektoch, koketujúcich s outsider poetry a básnickým minimalizmom, prekračuje hranice médií, pričom najvýraznejšie pracuje s vizualitou. Jeho interpretačne intenzívne otvorené diela však majú tiež výrazný zvukový a performatívny potenciál a často prenikajú aj k participatívnosti – vťahujú recipienta/recipientku do hry na poéziu ako do hry na život. Zbruž vytrvalo pokračuje vo vydávaní útlych pamfletov ako mikroštúdií do svojich predchádzajúcich projektov, respektíve do jedného dlhodobého neukončeného projektu – výskumu ticha, hviezd a okultných náuk, ktorým sa dotýka či chce dotýkať prázdneho stredu vesmíru ako determinantu všetkého bytia a nebytia na Zemi a mimo nej.

Ivana Hostová, 2021

 

Tandem kníh vydaných v tomto roku Uroboros a Magnum Opus je uvedený venovaním umelcovi Milanovi Adamčiakovi, čo sa napokon odráža aj na koncepcii kníh. Uroboros predstavuje dve formy vizuálnej poézie („alien poetry“), ktoré zakresľujú binárnym kódom Cheopsovu pyramídu, miesto istého duchovného precitnutia a vízií. Magnum Opus je koncipovaný ako zápis hudobnej partitúry, symfónie rôznych hlasov, ktorú diriguje sám autor na dvoch fotografiách. Hlasy rôznych vokálnych rozsahov menujú postavy z gréckej či egyptskej mytológie, alchymické fenomény a osobnosti a iné. Zbružovo veľdielo, magnum opus, rámcujú výroky z Tabuly smaragdiny, starovekého traktátu, ktorý je dodnes zdrojom hermetických, mytologických a ezoterických inšpirácií a ktorý sa dotýka problému pralátky, vzniku a premeny materiálov. Tieto výroky signalizujú Zbružov zámer s umeleckým dielom: tvoriť svet z ničoho a, čo je azda preňho dôležitejšie, upriamiť pozornosť na tento proces tvorivého vznikania a v konečnom dôsledku aj zanikania. Na prázdnotu Zbruž odkazoval napríklad v dobre známej, ak to tak možno nazvať, básnickej performancii Ticho zo zborníka Barbarskej generácie a v samostatnej knihe Notes. V Magnum Opus sa prázdnota narušuje, čítame hudobnú partitúru, symfóniu, ktorá sa cyklicky zopakuje, aby v závere spolu so zavretím knihy zanikla. Reflektovanie tvorivého procesu, jeho rôznych módov a výsledkov je napokon autorovou návratnou témou, ktorá sa prejavuje v tom, čo možno nazvať sebareferenčnosťou, ironizáciou či až relativizáciou umeleckého výkonu.

Viliam Nádaskay, 2019

 

Magická funkcia umeleckej tvorby ako vytvárania niečoho z ničoho, z chaosu, z (informačného) šumu sa aktualizuje cez početné odkazy na rôzne spirituálne systémy, cez (ideovú) afinitu s básnikmi, ako bol Blake, a zhmotňuje sa v neskorších častiach knihy do vizuálov, v ktorých akoby z vodnej hladiny vystupovalo, z nej sa rodilo červené písmo a obrazy („červená oživuje“). Tvorba v Sothise je cez alchymistické konotácie (farebná symbolika, V.I.T.R.I.O.L. ako kameň mudrcov, resp. substancia, ktorá sa na jeho prípravu používa a i.) tiež výrobou kameňa mudrcov, ktorý sa v prenesenom zmysle chápe ako dosiahnutie sebapoznania, vlastnej transformácie, osvietenia. Umelecká tvorba sa tu navracia k jednej zo svojich najstarších funkcií – k rituálu, mágii, a zároveň odkazuje na sumu mýtov (vrátane tých, ktoré sú súčasťou jednotlivých náboženstiev) o stvorení, v ktorých svet vzniká z chaosu, z ničoho alebo napr. v egyptskej mytológii z nekonečného oceánu. Tu možno pripomenúť poznámku zo začiatku štúdie – chaos u básnikov a poetiek, ktorí/ktoré sa v 20. storočí zaujímali o okultizmus, je alternatívou voči euklidovskému poriadku, no zároveň je potenciálom, z ktorého sa rodí (resp. môže rodiť) nový, komplexnejší explanačný systém.

Ivana Hostová, 2018

 

Čitateľ knihy Notes si tak na výzvu, ktorou je názov knihy a ktorá sa aj javí ako bežný poznámkový blok – notes, môže vpisovať svoje zápisy. Každý výtlačok sa tak stáva originálom a všetko, čo je čitateľom do nej napísané, si Zbruž potenciálne apropriuje. Takto vznikajú, nezávisle na Zbružovi, čitateľmi ovplyvnené varianty jeho knihy – autorské knihy čitateľov, ktorých vznik autor vyprovokoval. Vo svojej ďalšej zbierke vizuálnej poézie Sothis, ktorú autor označuje za extrémne silnú posthumánnu drogu, Zbruž manipuláciami s textom, jeho rotáciou, deformáciou počítačovými softvérmi pokračuje vo vizualite experimentálnej poézie, ktorou sa na príbuznom princípe v polovici 90. rokov zaoberal aj Supek, avšak prostredníctvom kopírovacích strojov a faxov. Zbruž v rokoch 2012 – 2014 pôsobil ako redaktor magazínu experimentálnej a nekonvenčnej tvorby Kloaka. Presunul svoje publikačné zámery na internet a uverejnil štyri elektronické knihy – Energy (2011) a alchymistickú trilógiu Nigredo, Albedo, Rubedo (2012). Konceptuálna kniha vizuálnych (bri)koláží Energy, v ktorej sa autor pohráva s grafikou, typografiou a dekomponovaním, používa preklad vety „Ani predstava noci nie je skutočnou tmou“ do 24 jazykov. Preklady vznikali pri sociálnej komunikácii, evidentný je rukopis prekladateľa, jeho poznámky a korekcie. Ústrižky a kópie s textami strihá, trhá, vrství, komponuje do koláží a lepí ich na čierny papier. Zo skenovaných originálnych koláží, ktoré chápeme ako vizuálnu poéziu, vznikla e-kniha, ktorá je voľne stiahnuteľná na webových stránkach časopisu Kloaka.

Michal Murin, 2015 – 2016

 

Zbružova kniha Primitív (2007) je založená na auditívnosti, na rytme, repetitívnom refréne, rýme a pokrikoch, ktoré evokujú zámerne produkovaný akustický smog, hluk a ohlušovanie, čím sa do popredia dostáva ich nástojčivosť a vtieravosť znecitlivejúce prijímateľa. K. Zbruž takto odkazuje nielen na zjednodušenosť niektorých hudobných a mediálnych posolstiev, ale aj na ich manipulatívne pôsobenie. Dôraz na neoformalizmus sa potom prejavuje aj v dôslednom kompozičnom usporiadaní, básnický text sa pohráva s typografiou, vďaka ktorej niektoré sekvencie skladby pôsobia ako výkriky. Pri jej kompozícii využil viacero intertextuálnych odkazov, ktoré rozširujú jej sémantické možnosti o ďalšie interpretácie napríklad číselnú symboliku, kryptogramy; prepojil ezoterické, magické, archetypálne, mýtické, čím z textu utvára akési rituálne zariekanie, vyslovovanie magických formuliek, čo podporuje aj odkazovanie na okultistov, mágov: „KNIHA FORMULÍ VYLOŽENÁ / MAŤ ŠŤASTIE NIČ VIAC / NEZNAMENÁ / Ó MAKARENA / SPIRITUS SANCTI“ (Primitív, nečíslované). Nečíslovanie strán je autorským zámerom, vďaka čomu možno knihu čítať mallarméovsky, v ľubovoľnom poradí.

Veronika Rácová – Ľubica Schmarcová – Michal Jareš, 2014

 

Kamil Zbruž (1964), jeden z členov tzv. barbarskej generácie, inšpirovaný dadaizmom, pop-artom a konceptualizmom, sa experimentálne vyrovnáva s tým, že jazyk je voči realite nekompetentný. Provokačné zameranie jeho tvorby manifestuje nechuť zúčastňovať sa na falšovaní neredukovateľnej osobnej skúsenosti kanonizovanými básnickými prostriedkami a stereotypmi myšlienkových operácií. Z jeho recesistickej multižánrovej knihy Spitý imidž (Magazín pre dolných desať tisíc, 1993) vyplýva, že písanie je hra, ale aj márne táranie. V tomto súbore, ktorý mystifikačne pomenúva ako „úsmevný román“, sa stretajú texty v širokej škále od fiktívnych žurnalistických útvarov cez persifláže klasických i populárnych literárnych žánrov až po Manifest barbarskej generácie. Jazykový, formálny a typografický experiment je príznačný aj pre ďalšie Zbružove tituly Oddychovka a Sírius (oba 1998). Zachytávajú, ako zlyháva ľudská snaha sformulovať svet na svoj obraz. Dokumenty profánnej reality, útržky z komiksov, tlačových správ a banálne odkazy intervenujú do pokusu subjektu o napísanie básne, ktorá je nakoniec do zbierky zaradená v podobe preškrtaného strojopisu. Koherencia knihy sa totálne rozpadá zásluhou zámerne chybného zoradenia strán. Na pozadí tejto očistnej deštrukcie sa objavujú aj zreteľné indície, že jedinec na ceste k vnútornej slobode a plnej existencii vo svete zahltenom civilizačným (vedeckým, informačným, ideologickým, reklamným, umeleckým a iným) odpadom musí hľadať alternatívne nástroje poznania: intuíciu, hru, náhodu, meditačné techniky, nadzmyslové zážitky a pod. Výrazom toho je úryvok zo zbierky Ticho, ktorý spolu s komentárom vyšiel v zborníku Barbar(u)ská ruleta (1998). Pozostáva z bielych, nepopísaných strán, ktoré autor dáva k dispozícii čitateľovej meditácii.

Michal Rehúš – Jaroslav Šrank, 2012

 

Zbierku Primitív uvádza burcujúci pokrik „Ideme na to?“ „Yeah,“ vyhecuje sa vzápätí autor a v plynúcom, ku koncu knihy zrýchlenom rytme zámerne primitívnych, teda jednoduchých rýmovačiek nás prevádza cez množstvo alúzií a odkazov až k dnešku, aby sme zistili, že tá minulosť či udalosti v nej nie sú až tak celkom minulosťou. Dokazuje nám to Petroniov Trimalchión, ktorých si dnes človek užije tiež až, až, osud Dido, boj Romula a Rema o moc a mnoho ďalších. Zbruž spolu zmiešal ľudské s božským, občas vzdialené, občas veľmi blízke, aby na povrch vystúpila cyklickosť, rytmus a extatická energia. (…) Vypovedané slová nemajú nijaký hlbší význam, sú takmer bezobsažné, čím chce autor zrejme posunúť naše vnímanie kdesi na počiatok – formulácií, artikulácií, no najmä konvencií, bližšie k viere v mýtické i mystické, bližšie k viere v nás samých.

Všetko, k čomu sa chce dopracovať, je, zdá sa, vyburcovať energiu, aby nastala zmena a z počiatočného chaosu vznikla istota, ktorá ešte sama netuší, že má už v sebe obsiahnutú ďalšiu zmenu. Čo by malo byť predmetom vzývanej zmeny, nie je celkom jasné, možno len vytušiť, že zrejme spoločnosť, kde sa každej vyrieknutej hlúposti dostáva i echa, ozveny, papagájovania vypovedaného nami, homo sapíkmi, epigónmi, ktorí neboli vyvolení.

Veronika Rácová, 2008

 

Kamil určite nestvoril Oddychovku z akýchsi novátorských pohnútok: iba sa pokúsil vniesť do slovenského literárneho zápecníctva osvetové svetlo svetového dadaizmu spred sedemdesiatich rokov. Takáto misia nikdy nemôže byť zavrhnutiahodná, ba ani dostatočne ocenená. Taký je údel altruistického činu.

Peter Macsovszky, 1999