... A zrazu ste vo veku, keď by hádam bolo načim porozkladať nielen celý vercajg, ale aj pomocou iných vixlajmantov analyzovať, prečo je lepšie viacej zjesť, ako menej vypiť. Špongia, ktorá vsiakla so špinou aj priveľa vody, stráca po istom čase svoje absorpčné schopnosti a vzdáva sa možnosti zotierať biele z čierneho; už ju nestačí ponárať do čistoty a žmýkať: rozpadáva sa na franforce, stráca opodstatnenie. Umárať sa nad tým, ako vydolovať spomienku na zrod poetického textu, je podistým márnosť nad márnosť, v neprípustnom uvoľnení sa teda dopustíte fabulácie: bolo to asi takto (alebo úplne inak?).
Na začiatku sú asi pramenné texty, sedemnásťtisíc presvedčivých básnikov zaujatých za svoj spôsob, potom formálne povinné tance, radosť, že ste zvládli to, čo ste od seba očakávali, potom skepsa z toho, že to je žalostne málo; najprv úžas z ľahkosti vysloveného, potom hrôza z faktu, že báseň vám môže polámať ruky; najprv ohúrenie z nepochopeného, potom stokrát márne pokusy pochopiť... že pokračovanie nemá začiatok a koniec a báseň je „nanejvýš něco rozepsaného“ (Ivan Diviš), pritakávam, uctievam Eicha a Paľa Bohuša, vždy sa ponáram len po ústa....
Karol Chmel pre LIC, 2021
