Chmelova poézia bola často označovaná za menej komunikatívnu, dnes je však celkom zrejmé, že jedným z dôvodov tohto tvrdenia bolo, že sčasti predbehla svoju dobu. Chmel totiž na Slovensko prichádza s postmoderným konceptom básnenia v čase, keď o rozvíjajúcej sa postmoderne vedelo iba zopár zasvätených. Kritika síce v súvislosti s prvou zbierkou hovorila o „postupnosti vrstvenia vecí na javov“ v tejto poézii, o „naznačovaní ich vnútornej protikladnosti“, ba o „zobsažňovaní protikladov“, na druhej strane však autorovi vyčítala „zahmlievanie abstraktnými štylizáciami“, dokonca „bizarnosť“, a „výlučnosť autonómneho systému jazyka“. Našli sa však aj takí, ktorí celkom spontánne označili jeho poéziu za „polytematickú“ a upozornili na previazanie „zmyslu výpovede“ s vlastným jazykom básne.
Stanislava Chrobáková-Repar
Chmel ako prekladateľ z poľštiny a južnoslovanských jazykov iste podlieha rôznym vplyvom a najrozličnejším poetikám, ale najsilnejší vplyv na jeho poéziu bezpochyby spravila domáca lektúra Mily Haugovej. Jeho básne sa tým jej podobajú ako vajce vajcu. Dalo by sa dokonca hovoriť o novej dekonštruktívnej škole poézie v rámci slovenskej literatúry ovplyvnenej dielom M. Haugovej (Chmel, Kucbelová a iní). Vráťme sa však ku Chmelovi. Zbierku O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky by sme mohli charakterizovať slovami skratkovitosť, antimetaforickosť a paušálna torzovitosť. Chmelove básne síce majú všetky znaky postmodernej poetiky, ale neprinášajú nič inovatívne, sú skôr imitáciou ako originálom. S malým zveličením sa dá tvrdiť, že sú vlajkovou loďou slovenskej básnickej postmoderny.
Patrik Oriešek
