Napriek tomu, že Horváthove texty sú fragmentárne, vytvárajú dokonale uzavretý kruh, záhyb, stáčajúci sa sám k sebe a zároveň sám seba presahujúci. Logickú výstavbu narácie narúša iba iracionalita a absurdita obsiahnutá v jazyku a v sémantických transgresiách prebiehajúcich z fragmentu do fragmentu. Výrazne sa pociťuje afinita k marginálnym a psychopat(olog)ickým postavám vykresleným v ironických polohách, v neustále hyperbolizovanej podobe siahajúcej až k nezmyselnosti a dadaistickej negácii. Jednoduchý, často banálny príbeh dokáže Horváth katapultovať do neuveriteľne komických rozmerov, zvrtnúť rozprávanie nečakaným smerom, prevrátiť jazyk naruby, alebo všetko zakončiť dokonale absurdnou pointou. Horváthove zmnožené parodické zobrazenie reality má korene vo vzájomnom prestupovaní sa viacerých módov písania, svojrázne deformovanom (grotesknom) subjektivizme a deskriptivizme, ktorý sa dá považovať aj za (intertextuálny) návrat k ére nemého filmu. Dôležitú úlohu v Horváthových textoch zohráva využitie vulgarizmov, chladnokrvne (jasnozrivo) vykalkulovaných naračných postupov a nelegálne použitých schém (syntaxe) myslenia charakteristických pre neliterárny prehovor. Horváth nikdy nenudí, a tam, kde by sa už mohlo zdať, že je vyčerpaný, nastúpi fantazmagorická alebo chimérická vízia, ktorá nás uistí, že „pravidlá hry“ vôbec nechápeme a samu hru nikdy neovládneme. Horváthovo písanie sa posúva za hranice tradičného textualizmu, jeho poviedky sa nepotrebujú odvolávať na postmodernistické (kon)textuálne a ornamentálne „dômyselnosti“ a stavajú na starších, avantgardných výdobytkoch modernej slovenskej a európskej prózy. Obľúbenými témami Horváthových poviedok sú sociálne a subkultúrne fenomény popkultúry zúžené na svoju podstatu. Jeho „hrdinovia“ sú ovládaní fantáziami a obsesiami, neraz veľmi bizarnými. Pseudopsychoanalytické skúmania svojich postáv preto Horváth privádza ad absurdum. Slovenské reálie, ktoré ani netreba príliš karikovať, dokáže niekoľkými slovami opísať tak presne, že nadobúdajú nový, často hrôzostrašný alebo ešte komickejší význam. Horváthovo majstrovstvo spočíva v naratívnej skratke, zhustenom deji a neustálom balansovaní na okraji gýču a grotesky.
Patrik Oriešek
