Nech by bola autorská charakteristika vlastného diela akokoľvek dokonalá, na podstate samého diela to už zrejme nič nezmení. Dielo si musí samo poradiť s čitateľom (rovnako ako čitateľ s dielom). Ak však predsa len autori píšu o svojom diele, činia tak zrejme v presvedčení, že dielo je organizmus živý a zrejme viacdimenzionálny. Alebo, presnejšie, nie iba mono, ale aj – či aj – stereo. Teda: knihy majú svoje osudy a tie celý ich profil vlastne dotvárajú.
Ja však predsa len verím v autorský prológ či epilóg. No chápem ho ako spôsob nadviazania intímneho vzťahu medzi knihu a čitateľom prostredníctvom autora, ktorý sa už druhýkrát snaží. Keby teda tak bolo, že tieto slová sprivátnia, uľahčia či zintenzívnia literárnu komunikáciu, ktorej predmetom je moja kniha, povedal by som:
– že Súpis dravcov tvoria dve prózy časovo staršie ako debut Cukor;
- že sa v nich vyznávam zo svojho vzťahu k životu (tomu privátnemu, ale i spoločenskému), ktorého krajné póly tvoria intimita indivídua a jeho spoločenská aktivita;
– že sa v nich očami mladých hrdinov pomenúva špecifická skúsenosť sveta i zo sveta;
– že osobitosti štýlu týchto próz by mali spočívať vo zvláštnom videní sveta, ktoré je viac ako iba deskripciou vizuálneho, pretože – ako povedal kritik – je „čutím sveta“.
