Vyhľadávanie
Základ literárnej tvorby K. Kucbelovej predstavujú štyri knihy poézie. Trojica zbierok Duály (2003), Šport (2006) a Malé veľké mesto (2008) vyšla v roku 2020 v spoločnej reedícii, ktorá podčiarkla ich vzájomnú príbuznosť. Básnická zbierka Vie, čo urobí (2013) naznačila tvorivý posun v autorkinej tvorbe, potvrdený po čase vydaním novely Čepiec (2019).
Poetika Kucbelovej zbierok z nultých rokov 21. storočia sa vyčleňuje z konvenčného poetického diskurzu (napr. poézia ako veršovo-stroficky štruktúrovaný subjektívny lyricko-epický výlev založený na evokácii), ako aj z rodovo determinovaných očakávaní (emocionálnosť výrazu, spontánnosť, ukotvenie ženského subjektu v tradičných kultúrnych rolách, mýtoch a pod.). Pokiaľ ide o východiská, jej snahy možno situovať do blízkosti domácich experimentálnych subverzívnych pokusov z konca 20. storočia (P. Macsovszky, N. Ružičková, P. Šulej). Ďalšie konexie predstavuje tvorba Osamelých bežcov (I. Štrpku, I. Laučíka a P. Repku), prípadne niektoré metódy J. Ondruša. Pokiaľ ide o výraznejšie medziliterárne súvislosti, napríklad pri tretej zbierke sú sprítomnené modernistické experimenty z českého (J. Kolář) a z angloamerického (W. Whitman, T. S. Eliot) literárneho kontextu s presahom k intermediálnosti typickej pre konceptualizmus (podľa zistení I. Hostovej s väzbou na tvorbu Y. Ono). Ide najmä o uplatňovanie významotvorných a tvarotvorných stratégií (koláž, montáž, text ako scenár, návod na použitie, inštruktáž k eventu). Dôležité sú aj ďalšie paralely s výtvarným umením a filmom. Možno sem rátať konexie s experimentálnou poéziou (odosobnený jazyk, permutačný skladbový princíp), minimalizmom (redukcia formy, očista výpovede od emocionálnych, expresívnych obsahov, šetrenie výrazovými prostriedkami), akčným (text fungujúci ako partitúra k eventu, recyklované záznamy performancií) a procesuálnym umením (otvorená forma, sebareferenčnosť, významová efemérnosť). Túto intermediálnosť v Kucbelovej prejave posilňuje aj permanentný, cieľavedomý dôraz na dizajn autorkiných kníh. Ako ilustrátori sa pri jednotlivých zbierkach uplatnili renomovaní mladí slovenskí výtvarníci (S. Mikyta, P. Illo, M. Moravčík, D. Olejníková).
Prvé dve Kucbelovej knihy možno charakterizovať ako komponované básnické cykly, tretia je vystavaná ako básnická skladba. Všetky sú budované na dialektike kontextualizácie a fragmentácie, kombinatoriky a asociatívnosti, formálne korektnej i paradoxnej logiky. Nejde pritom o veľké textové plochy, Kucbelová stavia skôr na tvarovej, výrazovej aj motivickej striedmosti, triezvosti, selekcii a disciplíne, ale aj na podnecovaní významovej expanzie, interpretačných možností. To sa týka aj typografie (významotvorná kurzíva, žiadne verzály), interpunkcie (dvojbodky, bodkočiarky, pomlčky, zarážky, lomky, žiadne čiarky, bodky) a grafického členenia textov. Typická je výroková forma, pričom prevzaté či imitované objektivistické konštatovania, charakteristiky a definície sú usporiadané do konštelácií, ktoré namiesto kvantifikačného a klasifikačného efektu akcentujú priebežnú paradoxnosť a reverzibilitu. Z kompozičného hľadiska linearitu čítania a kontinuálne „pribúdanie“ zmyslu narúšajú intratextové spätné odkazy, v tretej zbierke pribúda aj poznámkový aparát. V protiklade k tejto tendencii vytvárať viacaspektové súvislosti medzi jednotlivými časťami súborov je Kucbelovej výpoveď vystavovaná sústavnému triešteniu na detaily, fragmenty, heslovité útržky. Interpretačný rozptyl podporuje aj difúzia subjektu do rôznych gramatických osôb (ja, ty, my), dokonca jeho frekventované vymiznutie. Dá sa vravieť o intencionálnej entropii či priam desémantizácii, s funkciou odbúrania akejkoľvek stopy subjektivity a maximálneho otvorenia sa textu čitateľovi (Ľ. Somolayová), keď v duchu konceptuálnych umeleckých projektov text chce viac zaangažovať myseľ čitateľa ako jeho zmysly a city, takže funguje ako manuál na mentálne rozcvičky (S. Chrobáková).
Sémantickú otvorenosť Kucbelovej prvých dvoch zbierok spôsobuje výrazné zastúpenie abstraktných substantív, slovies (často len pomocných) v infinitíve a slovesných podstatných mien. Typická je výrazová neutralita a používanie lexikálnych a syntaktických prvkov typických pre rôzne vedné odbory. Ponajprv poetka zvlášť vyťažuje terminológiu a spolu s ňou aj perspektívu prírodných vied, od tretej zbierky viac využíva zázemie spoločenskovedných disciplín. Skladba Malé veľké mesto má polyfónny charakter založený na apropriovaní štýlovo cudzorodých textov (reklama, šláger, modlitba, dokumentácia/inštrukcia k výtvarnej akcii a i.).
Namiesto evokovania či sugerovania subjektívnych zmyslových excesov prostriedkami tradičnej perceptuálnej poézie sa Kucbelová zameriava na presun elementárnych, samozrejmých vnemov a situácií do roviny mentálnych procesov. Ide v nich najmä o problematiku identity subjektu na spoločenskej, umeleckej, intímnej a existenciálnej rovine. Spoločenská problematika a kultúrno-civilizačné javy (mytológia moderného mestského života, konzumný životný štýl, komodifikácia hmotného sveta a životného prostredia človeka, reklamno-mediálna manipulácia a pod.) sa do popredia dostávajú najmä v tretej knihe. Reflexia tvorivosti sa v poetkinej produkcii priebežne ohlasuje cez sebareferenčné motívy. Najmenej priestoru autorka venuje konvenčnej téme partnerskej intimity, ktorá sa sústavnejšie prezentuje len v samostatne vydelených ôsmich básňach Duálov, zatiaľ čo z rámca medziľudských vzťahov viac exponuje priateľstvo.
Zdá sa, že najsústredenejšie Kucbelová otvára existenciálne otázky. Ich registráciu sťažuje fakt, že hoci autorka píše o hmotnom svete, abstrahuje od jeho konkrétnych čŕt, takže z modelových situácií subjektu v objektívnej realite v jej podaní ostávajú len pojmové konštrukcie odkazujúce na stav, situáciu subjektu z hľadiska základných kategórií času a priestoru. Kucbelovej vnímanie sveta vychádza z dôrazu na plynutie a premenu javov, ako aj na komplementárnosť protikladov, respektíve ich relatívnosť a reciprocitu. Jednotlivé kategórie pritom nemajú zreteľne a fixne priradené hodnotiace znamienka, skôr je pre ne charakteristická priebežná látková premena, sústavné oscilovanie medzi príjemným splývaním opozít a iracionálnym vetvením paradoxov, živená dôrazom na relačný charakter a ambivalenciu identity každého jedného prvku.
Ako indikátory výrazovo-tematických parametrov jednotlivých súborov slúži ich názvy: Duály (odborný termín pre zaniknutú gramatickú kategóriu), Šport (odkaz na diskurz relaxačno-súťažných fyzických aktivít a ich žurnalistického komentovania), Malé veľké mesto (slogan reklamnej kampane na podporu turizmu v Bratislave). Cez jazykovedný kontext implikuje názov Duály párovosť, respektíve nejednoznačný vzťah medzi protikladmi. Kľúčovou motivickou dvojicou zbierky je hladina a jej narušenie, zbierka reflektuje problém dokonalosti a jej narušenia, ako ho spôsobuje subjektívny zásah (I. Hostová). V knihe Šport sa cez motív dýchania nastoľuje otázka vypovedateľnosti vecí aj existenciálna problematika, kritika upozorňuje aj na blízkosť tohto motívu s funkciou dychu pri desubjektivizačnej meditačnej a extatickej praxi (I. Hostová spomína buddhizmus, Ľ. Somolayová šamanské rituály). Tretí titul signalizuje najmä tematické zameranie skladby na mestskú skutočnosť v spoločenskej a civilizačnej perspektíve. V popredí je reflexia konzumného spôsobu života a mediálnych manipulácií na jednej strane a možnosti zachovania vlastnej identity, výrazné sú v tejto súvislosti motívy mapy a individuálne vytváranej alternatívnej kartografie.
Posun v autorkinej tvorbe znamenala básnická zbierka Vie, čo urobí, vydaná s väčším časovým odstupom od predchádzajúcich. Na rozdiel od prvej trojice zbierok je jej fikčný svet vystavaný na konkrétnych časopriestorových súvislostiach. Ich základom je bezprostredný životný svet subjektu, kontext všedných činností a prostredie, v ktorom sa odohrávajú základné medziľudské vzťahy. Sú však stvárnené so spoločenskokritickým akcentom. Rozvíja sa ironická reflexia konzumného spôsobu života a vplyvu médií na vnímanie a hodnotový svet súčasného človeka. Zosilnela skepsa voči kondícii spoločenského organizmu. Najmä pribudli motívy permanentne prítomnej medziľudskej nedôvery, nevraživosti, pripravenosti na konflikt a hroziaceho násilia. Čiastočne ide o reakciu na niektoré tragické dobové udalosti (napr. streľba v Devínskej Novej Vsi v roku 2010, po ktorej ostalo 8 obetí a 15 zranených) a iné signály značného rozšírenia spoločensky nebezpečných postojov a nálad. Predsudky ako základ hodnotového rebríčka súčasného človeka, spoločenská atmosféra hostility a ich úzkostné prežívanie subjektom sú integrujúcimi významovými uzlami zbierky. Významný podiel na tom majú spodobenia matky a otca. Subjekt ich nespája s očakávanými hodnotami, ako sú domov, bezpečie, sociálna stabilita či morálna vyspelosť. Naopak, sú nositeľmi predsudkov, sociálnych a psychologických komplexov, stádovitého myslenia a konania, xenofóbie, neschopnosti sebareflexie a podobne. Ak v tomto prípade možno uvažovať aj o stvárnení generačnej hodnotovej priepasti, cez postavy susedov, známych aj celkom anonymných ľudí, ktorých určuje hostilita k ostatným (J. Gavura), sa navodzuje problém kultúrnej priepasti. Týmto spôsobom Kucbelovej reflexia nadobúda platnosť geopolitickej spoločenskej diagnózy. Cez motívy, ktoré problematizujú aj vzťah človeka a prírody (spoločnosť si osvojuje zákony divočiny, spoločnosť na seba privoláva ekologickú katastrofu), sa navyše akcentuje sebadeštruktívny potenciál civilizácie.
Vie, čo urobí už nepredstavuje fragmentárny cyklus, ale zbierku autonómnych básní s vlastnými názvami. Apelatívnosť, prítomná napokon už v predchádzajúcej básnickej knihe, nie je zjavná vo výraze, je však prítomná v podtexte, v žánrovom podloží a v obraznosti. Básne obsahujú ironické alúzie na mediálno-reklamný žargón. Viaceré vyrastajú z výchovne zameraných žánrov, ako sú rozprávka, bájka či aforizmus. Úzkosť ako základný stav subjektu nadobúda priestorové vyjadrenie v obrazoch stiesneného životného priestoru, či už ide o bytový interiér, dom, štvrť, mesto, extravilán, krajinu. Pre prežívanie času je príznačné, že Kucbelová zachytáva veci, produkty ľudskej činnosti v procese deštrukcie, rozpadu, zániku.
Štvrtá básnická kniha svojím tematickým profilom i formálnymi parametrami predstavuje recepčne prístupnejší variant Kucbelovej básnického písania. Kritika pri nej poukázala na riziko predvídateľného či banálneho tvarovania niektorých básní (I. Hostová) a vyslovila predpoklad, nakoľko bude výrazne časová výpoveď schopná recepčného aktualizovania v budúcnosti (J. Gavura). Zároveň zazneli hypotézy, že ďalšie smerovanie Kucbelovej tvorby sa môže zmeniť. Potvrdili sa v tom ohľade, že autorka po ďalších šiestich rokoch uverejnila nie básnické, ale prozaické dielo, novelu Čepiec. Na druhej strane aj túto knihu charakterizujú silné konexie s dovtedajšou básnickou tvorbou autorky.
Čepiec je novela s autobiografickým základom: „Autorka chodila dva roky do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Chcela sa naučiť šiť čepiec“ (vydavateľská charakteristika diela na obale knihy). Rozprávačka vykazuje totožné známky s autorkou, pokiaľ ide o rodisko (Banská Bystrica) a bydlisko (Bratislava). Počas osvojovania si primárnej zručnosti sa rozprávačka zbližuje so svojou učiteľkou, spoznáva jej zázemie a hodnoty, čo ju vedie aj k reflexii vlastnej rodinnej histórie. Popri individuálnej a rodinnej pamäti je dôležitá aj téma kolektívnej a historickej pamäti, prítomná v novele cez pozorovania, komentáre a úvahy týkajúce sa najmä spolužitia miestneho majoritného obyvateľstva s rómskou menšinou. Východiskový motív, ktorý korešponduje s aktuálnou vlnou módneho záujmu o folklór, možno teda u Kucbelovej vnímať ako zámienku na analýzu a systematickú previazanie individuálnych a spoločenských problémov, ktoré poväčšine sprevádzajú autorkino písanie od začiatku – problematika osobnej identity, hodnota pamäti, neutešený stav spoločnosti – a ku ktorým sa pripájajú ďalšie (rekonštrukcia rodinnej a rodovej histórie, vzťah ku kultúrnym koreňom). Na spoločenskej rovine reflexia presahuje až do úvah nad situáciou a perspektívami konkrétneho regiónu v čase glokalizácie. Ako vonkajšiu motiváciu na vznik diela možno predpokladať okolnosť, že v rokoch 2013 – 2017 zastávali vedúce funkcie v Banskobystrickom samosprávnom kraji zástancovia krajne pravicových až neonacistických politických síl.
Prepojenie individuálnych a spoločenských tematických zložiek novely predstavuje fenomén identity, nazeraný z problémového hľadiska. Rozprávačka pociťuje svoju identitu ako deficitnú (pocit vykorenenia): absencia dôležitých rodinných spomienok, nedostatok komunikácie, tabuizácia traumatických rodinných udalostí. Zblíženie s tútorkou jej umožňuje vyrovnať sa so svojou minulosťou a vedie ju zároveň k tomu, aby kultivovala vzťah s vlastnou dcérou. Zistenia o premenlivosti folklórnych tradícií v čase a o ich rozmanitosti v priestore poukazujú zasa na to, že kolektívna identita nie je pevne daná, ale predstavuje spoločenský konštrukt. Hodnotovo odvrátenú stranu vytvárania prijateľného spoločenského sebaobrazu predstavujú rôzne podoby negatívneho vymedzovania sa voči inakosti, či už ide o predsudky voči Rómom, ženám, prisťahovalcom, umelcom a podobne.
Rozprávačkino študijno-remeselné zaoberanie sa čepcom ako folklórnym výtvorom je analógiou pre analytický prístup ku skutočnosti v zmysle poznávania zblízka, z rubu, so zahrnutím genézy a komparácie. Šitie čepca symbolizuje rekonštrukciu vlastnej identity, rodinnej pamäti, regionálnej kultúry a kolektívnej historickej pamäti. V intenciách feministických metafor ženského písania táto ručná práca postihuje vylúčenosť žien v patriarchálnej spoločnosti, vyjadruje hodnotu ženskej spolupatričnosti a reprezentuje formu sebavyjadrenia rodovej skúsenosti. Introspektívny prístup sa v novele uplatňuje pri väčšine tém, nezasahuje však už reflexiu spolužitia miestnej majority s Rómami. Pri nej poznávaciu funkciu alternuje sociálna, účastnícke hľadisko nahrádza svedecká perspektíva, výrazovú rezervovanosť strieda empatia a romantizovanie.
Čepiec je koncipovaný ako fragmentárne kaleidoskopické rozprávanie. V diele sa prelínajú viaceré žánrové konvencie: portrétno-autobiografická denníkovo-spomienková epika o rodinnej minulosti, beletrizovaná reportáž s výrazným podielom faktografie o miestnom folklóre a regionálnych dejinách, etnograficky zamerané vecné opisy práce a zvykov, esejistické reflexie nad spoločenskými a kultúrno-civilizačnými problémami, lyrický prvok predstavuje fragmentácia narácie do eliptických mikrokapitol, ktoré sú navyše rytmizované medzititulkami s aforisticko-básnickým vyznením.
Básnická tvorba Kataríny Kucbelovej sa na začiatku 21. storočia spolu s ďalšími poetkami (najmä N. Ružičkovou a M. Ferenčuhovou) podieľala na aktualizovaní anestetickej poetiky básnikov 90. rokov. Kucbelovej lyrika prešla premenou od minimalisticky-konceptuálnej intelektuálnej procesuálnej poetiky k postkonceptuálnej spoločensky angažovanej a zároveň čitateľsky ústretovejšej výpovedi. Stabilne v nej išlo o skúmanie tém ako neurčitosť vlastnej identity, slobodná vôľa či prediktabilnosť ľudského konania (L. Biznárová), spoločenské vzťahy a hranice pomenovania a umeleckého vyjadrenia. Problémy, ktoré autorka reflektovala v poézii, objavujú sa aj v jej prozaickom diele, rozvinuté o nové, sčasti osobné (rodinná história) a sčasti spoločenské témy (rodová pamäť, kultúrne tradície, veľké dejiny). Čepiec sa situuje do priestoru, kde sa pretína viacero relevantných línií súčasnej slovenskej epiky: postkonceptualizmus, autobiografické písanie, reportážna literatúra, prózy tematizujúce vzťah k domovu, ženské písanie. Pri literárnokritickom hodnotení Kucbelovej písania prevažuje afirmatívne prijatie.
Jaroslav Šrank, 2021
