Katarína Kucbelová photo 2

Katarína Kucbelová

28. 8. 1979
Banská Bystrica
Žáner:
poézia, próza

Komplexná charakteristika

Autorka zatiaľ vydala tri rozsahom skromné zväzky, ktoré celkovo obsahujú tri, respektíve štyri básnické cykly (okolo 30 textov na knihu). Stačilo to však na napospol pozitívne prijatie relatívne širokým spektrom kritikov doma a cez preklady sa jej darí prezentovať aj v zahraničí, čo je vzhľadom na experimentálnosť jej rukopisu, u nás zo zvyku vnímanú skôr s nedôverou, zaujímavé.

Kucbelovej poetika sa vyčleňuje z konvenčného poetického diskurzu (napr. poézia ako veršovo, stroficky štruktúrovaný subjektívny lyricko-epický výlev založený na evokácii), ako aj z rodovo determinovaných očakávaní (emocionálnosť výrazu, spontánnosť, ukotvenie ženského subjektu v tradičných kultúrnych rolách, mýtoch a pod.). Jej snahy možno situovať do blízkosti domácich experimentálnych subverzívnych pokusov z konca 20. storočia (P. Macsovszky, N. Ružičková, P. Šulej). Konkrétne v titule druhej zbierky Šport, v charaktere básnického zápisu i jeho funkcii (významovo expandný text podnecujúci aktivitu čitateľa), v určitých motívoch (mapy) možno identifikovať referencie na Osamelých bežcov (I. Štrpku, I. Laučíka a P. Repku). Niektoré postupy (výroková forma, modelové situácie manipulovania s vecami, ľudským telom) pripomínajú metódy J. Ondruša. Explicitné paratextové konexie sprítomňujú modernistické experimenty angloamerického (W. Whitman, T. S. Eliot) či českého (J. Kolář) literárneho kontextu. Práve nadviazanie na posledný uvedený kontext českej civilizačnej (Skupina 42) a experimentálnej poézie svojou nevyťaženosťou v našej tradícii pôsobí zvlášť produktívne. Okrem vedeckých (semiotika) sú dôležité aj inšpirácie výtvarným umením a filmom. Nejde pritom o (bežné) apropriovanie podnetov vizuálnych umení v rovine obraznosti, ale popri prenose určitých motívov (príbeh) najmä o uplatňovanie významotvorných a tvarotvorných stratégií (koláž, montáž, text ako scenár, návod na použitie, inštruktáž k eventu). Popri konexiách s experimentálnou poéziou (odosobnený jazyk, permutačný skladbový princíp), minimalizmom (redukcia formy, očista výpovede od emocionálnych, expresívnych obsahov, šetrenie výrazovými prostriedkami), akčným (text fungujúci ako partitúra k eventu, recyklované záznamy performancií), procesuálnym umením (otvorená forma, sebareferenčnosť, významová efemérnosť) najviac inklinuje ku konceptualizmu. Túto intermediálnosť v Kucbelovej prejave posilňuje aj permanentný, cieľavedomý dôraz na dizajn autorkiných kníh, keď grafička (J. Slezáková) spolupracuje s renomovanými mladými slovenskými výtvarníkmi (S. Mikyta, P. Illo, M. Moravčík).

Kucbelovej knihy tvoria komponované básnické cykly, respektíve rozsiahlejšie básnické skladby, budované na dialektike kontextualizácie a fragmentácie, kombinatoriky a asociatívnosti, formálne korektnej i paradoxnej logiky. Nejde pritom o veľké textové plochy, Kucbelová stavia skôr na tvarovej, výrazovej aj motivickej striedmosti, triezvosti, selekcii a disciplíne, ale aj na podnecovaní významovej expanzie, interpretačných možností. (Preto ťažko vravieť o konvenčnej básnickej skratke, kondenzácii.) To sa týka aj typografie (významotvorná kurzíva, žiadne verzály), interpunkcie (dvojbodky, bodkočiarky, pomlčky, zarážky, lomky, žiadne čiarky, bodky) a grafického členenia textov. Typická je výroková forma, pričom prevzaté či imitované objektivistické konštatovania, charakteristiky a definície sú usporiadané do konštelácií, ktoré namiesto kvantifikačného a klasifikačného efektu akcentujú priebežnú paradoxnosť a reverzibilitu. K tomu patrí občasné vychýlenie výpovede do polohy nenápadných, mimochodom utrusovaných sentencií, ale aj jej stopový pátos. Z kompozičného hľadiska linearitu čítania a kontinuálne „pribúdanie“ zmyslu narúšajú intratextové spätné odkazy, v tretej zbierke pribúda aj poznámkový aparát. V protiklade k tejto tendencii vytvárať viacaspektové súvislosti medzi jednotlivými časťami súborov je Kucbelovej výpoveď vystavovaná sústavnému triešteniu na detaily, fragmenty, heslovité útržky. Interpretačný rozptyl podporuje aj difúzia subjektu do rôznych gramatických osôb (ja, ty, my), dokonca jeho frekventované vymiznutie. Sémantická dynamika či otvorenosť Kucbelovej apoeticky „odstrojených“ textov v jazykovej rovine čerpá z abstraktných substantív, infinitívnych slovies a slovesných podstatných mien. Dá sa vravieť o intencionálnej entropii či priam desémantizácii, s funkciou maximálneho otvorenia sa textu čitateľovi (Ľ. Somolayová), keď v duchu konceptuálnych umeleckých projektov text chce viac zaangažovať myseľ čitateľa ako jeho zmysly a city, takže funguje ako manuál na mentálne rozcvičky (S. Chrobáková).

Príznačný je aj nebásnický, vzhľadom na umeleckú literatúru periférny, profánny či anestetický pôvod motívov vysunutých do titulnej pozície ako indikátory výrazovo-tematických parametrov jednotlivých súborov: Duály (odborný termín pre zaniknutú gramatickú kategóriu), Šport (odkaz na diskurz relaxačno-súťažných fyzických aktivít a ich žurnalistického komentovania), Malé veľké mesto (slogan reklamnej kampane). Cez jazykovedný kontext implikuje názov Duály párovosť a v Kucbelovej odosobnene štylizovaných básňach ide vo všeobecnosti naozaj o veci vyskytujúce sa v páre. (S. Chrobáková poukazuje aj na slovinský variant duálu, dodnes komunikačne živý, M. Haugová rozširuje repertoár možností aj o ďalšie slovníkové významy.) Z titulu Šport sa po prvotnom zmätení percipienta aktualizuje jeho vzťah s telesnou rovinou života (ritualizovaná starosť o fyzickú kondíciu), ktorú zbierka (cez motív dýchania) aktualizuje ako profanačnú projekčnú plochu existenciálnej problematiky, súvisí tiež s autorkinou tvarovou disciplínou (D. Rebro) a so sémantickou dynamickosťou textov. Tretí titul signalizuje najmä tematické civilizačné zameranie skladby na mestskú skutočnosť a predznamenáva markantný druhovo-žánrový eklektizmus polyfónneho cyklu postaveného na apropriovaní cudzorodých textov (reklama, šláger, modlitba, dokumentácia/inštrukcia k výtvarnej akcii a i.).

Namiesto evokovania či sugerovania subjektívnych zmyslových excesov prostriedkami tradičnej perceptuálnej poézie sa Kucbelová zameriava na presun elementárnych, samozrejmých vnemov a situácií do roviny mentálnych procesov. Ide v nich najmä o problematiku identity subjektu na spoločenskej, umeleckej, intímnej a existenciálnej rovine. Rovinu spoločenskej problematiky a kultúrno-civilizačné javy (mytológia moderného mestského života, konzumný životný štýl, komodifikácia hmotného sveta a životného prostredia človeka a pod.) v textoch sprítomňujú napríklad citáty z mediálneho a zvlášť reklamného jazyka a do popredia sa dostáva najmä v tretej knihe. Reflexia tvorivosti sa v poetkinej produkcii priebežne ohlasuje cez sebareferenčné motívy. Najmenej priestoru autorka venuje konvenčnej téme partnerskej intimity, ktorá sa sústavnejšie prezentuje len v samostatne vydelených ôsmich básňach Duálov, zatiaľ čo z rámca medziľudských vzťahov viac exponuje priateľstvo. Zdá sa, že najsústredenejšie Kucbelová otvára existenciálne otázky. Ich registráciu sťažuje fakt, že hoci Kucbelová vraví o hmotnom svete, abstrahuje od jeho konkrétnych čŕt, takže z modelových situácií subjektu v objektívnej realite v jej podaní ostávajú len pojmové konštrukcie odkazujúce na stav, situáciu subjektu z hľadiska základných kategórií času a priestoru. V jednotlivých zbierkach si pri ich konceptualizovaní vypomáha najprv fyzikálnym, potom fyziologickým a napokon komunikačným diskurzom. Indíciami pri takomto čítaní jednotlivých kníh pritom môžu byť aj markantné motívy (napr. hladina v prvej, nádoba v druhej, pamäť v tretej).

Kucbelovej vnímanie sveta vychádza z dôrazu na plynutie a premenu javov, ako aj na komplementárnosť protikladov, respektíve ich relatívnosť a reciprocitu. Jednotlivé kategórie pritom nemajú zreteľne a fixne priradené hodnotiace znamienka, skôr je pre ne charakteristická priebežná látková premena, sústavné oscilovanie medzi príjemným splývaním opozít a iracionálnym vetvením paradoxov, živená dôrazom na relačný charakter a ambivalenciu identity každého jedného prvku.

Katarína Kucbelová patrí k autorkám (M. Ferenčuhová, Ľ. Somolayová), ktoré nadväzujú na anestetický diskurz básnikov 90. rokov s tým posunom, že využívajú tenziu medzi odosobneným, chladným jazykom a tematizovanou „horúcou“ osobnou, intímnou, existenciálnou skúsenosťou (zahrnujúc aj tie, ktoré prvá vlna experimentátorov zo svojho zorného poľa cielene eliminovala: emócie, medziľudské vzťahy a pod.). Tým, ako Kucbelová riziká tohto dištančného kódovania intimity (konvencionalizácia, žargónovitosť) prekonáva napríklad posunom výpovede ku konceptuálnym postupom vizuálnych umení a tendenciou k intermedializácii výrazových prostriedkov básne, spolu s obdobne inšpirovanými M. Ferenčuhovou a N. Ružičkovou zosobňuje jednu z produktívnych „mikrotendencií“, ktoré vygenerovala naša najmladšia poézia.

Jaroslav Šrank