Vyhľadávanie
Motívy vzájomnosti hladín, pohybov, dotykov, nedokonalostí, nevlastných vlastných a vlastných nevlastných príbehov, ich začiatkov, koncov a vzťahov medzi nimi... sú nainscenované v neurčitkovom gramatickom modeli. Ten im dodáva filozofickú rozsažnosť, ale aj nadosobnú dikciu a príchuť básnického manuálu, ktorý nás má priviesť k rozcvičovaniu našich mentálnych štruktúr. Krátke intermezzo medzi stranami 35 a 43 v zbierke Duály, oddelené graficky aj spoločným názvom Opačný k opačnému, akoby potom túto neurčitosť, permanentnosť zmyslu ukotvovalo v príbehu dvoch, ich lásky, ktorá „vznikla z nerovností povrchu“, ich spoločných šancí a rizík, ktoré otvorenosť životu so sebou prináša. Odrazu sa tu objaví naplno priznaný lyrický protagonista (protagonistka), vyjadrujúci sa v prvej osobe singuláru, alebo zmnožený lyrický subjekt, hovoriaci v mene obidvoch „opačných“ bytostí a ich spoločného dotýkania hladín. Teda vlastne v duáli, ktorého gramatické vyjadrenie síce v slovenčine zaniklo, v slovinčine však napríklad ešte stále funguje a okamžite umožňuje rozlíšiť osobnejšiu či menej osobnú, komplexnejšiu či menej komplexnú povahu prejednávaných pomnožných dejov; lebo len Ja a Ty je dosť, je viac ako Oni alebo My. Je to hlas intimity a zároveň osobnej zodpovednosti vo vzťahu k druhému.
Stanislava Chrobáková-Repar
Duál ako archaický gramatický tvar pre podvojnosť sa asociuje s dualizmom binárnych protikladov, ktoré Katarína Kucbelová vo svojej zbierke básní Duály živo využíva. V ohnisku záujmu krúžia iluzórne kontrasty pokoja a pohybu, zmeny a zotrvačnosti, áno a nie, celku a detailu, vzdialenosti a spojenia, identity a splývania, pozície a tvaru, očakávania a prekvapenia, dokonalosti a nedokonalosti... Mimoriadne sympaticky pôsobí vyhýbanie sa zjednodušujúcemu antropomorfickému protikladu pozitívneho a negatívneho, priaznivého a nepriaznivého alebo schematickejšie dobra a zla. Tzv. realitu totiž jednoznačne nehodnotí, nevtesnáva do hierarchických štruktúr, „len“ vníma jej trvanie či plynutie. Jednoznačnejšie sa z tohto kontextu vyplavuje iba kategória príjemného. (...) Autorskou stratégiou sa zdá byť postulovanie potreby nedokonalosti ako podnetu pudenia k dokonalému (k zániku). Možné je len ako „nekonečné približovanie“, pretože „dokonalý vzor potrebuje dokonalý vzor“ (s. 12), alebo v podobe pohrávania sa so stupňovaním nestupňovateľného adjektíva. Dokonalosť implikuje dokonalosť, definitívnosť, uzavretie pohybu v skleníku pokoja, preto by sme si pri mikroskopickom pohľade na matricu dokonalosti mohli v detaile všimnúť nepatrný pohyb, nenarušujúci (zatiaľ) hladinu... Nedokonalosť predstavuje princíp umožňujúci cit: „láska vznikla z nerovností povrchu“ (s. 22). Partneri však usilovne a vysilujúco projektujú toho druhého, snažia sa napĺňať ideálny koncept („nedokonalosť nevyužívame na hru / snažme sa nevnášať do už existujúcich hier nové pojmy / únavným spôsobom zahladzujeme povrch / sme v zásade proti improvizácii“, s. 43), pričom táto práca nevyvoláva únavu materiálu, ale zahladenie jeho povrchu až k dokonalosti. Láska tak sebadeštrukčne ničí svoj zdroj, „našťastie nedokonalosť má vždy prevahu“ (s. 43), a tak sa aj do ustrnutia vnáša prostredníctvom detailu pohyb, disponujúci rezonančnými možnosťami. Nekonečné približovanie sa k dokonalosti realizuje autorka desémantizáciou („pokračovať / až kým sa stratí / význam“, s. 30), navodzovaním pôvodnej entropie, rozptýlením zmyslu v abstraktách. Nič konkrétne nie je žiaduce, lyrický „subjekt“ chce „ – zabrániť asociáciám / – neaktivovať ložiská spomienok“ (s. 52).
Ľubica Somolayová
Dojem „filmu“, ktorý sa lyrickej hrdinke odohráva pred očami, bez možnosti jej osobného zásahu, je umocňovaný aj jej túžbou po odkrytí podstaty bytia a javov, ktorá ju neustále poháňa vpred: „potreba ísť za hranicu // prítomnosti / logiky / sily pochopiť // stále prítomná túžba / po úplnom vyčerpaní / konflikte // rastie / paralelne / priamo úmerne“ (s. 26). Akákoľvek jej túžba je však sprostredkovaná triezvo, v zhode s chladivým vyznením celej zbierky Šport. Žiadne emocionálne výkyvy, len strohý, športovo disciplinovaný opis daného stavu: „čakám // priestor // čas medzi nádychom a výdychom // čas pred smrťou / teraz / na hranici fyzickej námahy / ticho“ (s. 33). Tento „robotický“, ako čas tikajúci, rytmus Kucbelovej veršov nás núti pokračovať v texte iba smerom vpred, bez hlbšieho zamyslenia sa nad niektorým zvratom či pristavenia sa pri niektorom motíve. Jednotlivé motívy sa však s rovnakou pravidelnosťou (až obsedantnou repetitívnosťou) vracajú, a tak je čitateľ/ka zasiahnutý/á o to intenzívnejšie. Pretože tak, ako sa lyrická subjektka v textoch nepretržite nadychuje a vydychuje, v nás sa zas rovnako nepozorovane usádza zvláštny pocit postupne ohlodávanej samozrejmosti, asi ako keď srdce, ktoré bez nášho vedomia nepretržite bije, odrazu zacítite za hrudnou kosťou. Rovnako znepokojivé je aj naoko bezkonfliktné tkanivo Kucbelovej básnického tela. Odrazu si všimnete, že rytmická pravidelnosť, ako aj tematický monolit zbierky, sú narušované hranami ostrejších motívov.
Derek Rebro
Kucbelová napísala zbierku Šport tak, ako to „cítila“ (aspoň takto ju čítam ja) a v tomto smere je preto (pre mňa) nanajvýš autentická, až príkladne autentická. Čítať jej zbierku v tomto kóde potom znamená čítať ju „naopak“: to, čo sa zdá byť chladné a neosobné, sa zaraz mení na dôverné a intímne. Čo sa javí ako „trielenie po povrchu“ (D. Rebro), je hlboké. Kucbelová pred čitateľom otvára samu seba v procese zvláštnej artistnej (i keď s minimom pohybov) psychoanalýzy, ktorej základnou metódou je odosobnené (či skôr odemocionálnené) približovanie sa k vlastnej podstate – bez emócií (pretože „bolesť bráni dýchať“), chirurgicky, a práve preto dôsledne do hĺbky, dôsledne k jadru. Kucbelová nezostáva stáť pred pocitmi, nerieši problémy, ide priamo k podstate (možno práve to čitateľa, očakávajúceho konkrétne „pocity“, mätie a ruší). Aké jednoduché! „Kým dýcham“ – „zadržať dych“, „merať sa dychom“ (názvy básní na s. 49 – 53). Ak čitateľ pristúpi na túto stratégiu – ak namiesto večerného počítania ovečiek, aby sa konečne trochu upokojil, vyčistil si hlavu a zaspal – urobí to fyziologicky najprirodzenejšie, že podľa Kucbelovej návodu stíši dych a celú svoju existenciu prispôsobí tomuto bazálnemu životodarnému procesu, objaví skryté dimenzie svojho bytia (nie svojho „ja“, lebo samotné bytie je u Kucbelovej nadradené „ja“). Len potom môže povedať, „ktorý nádych mu zachránil život.“ Dôležitý je iba „pravidelný tréning dýchania“, „dych bez zmeny“, „dych bez obsahu“ (t. j. bez redundantného zaťažovania sa myslením). Aj takto (o tomto) sa dá písať (poézia).
Jana Pácalová
Čas a dýchanie sú jadrom tejto hutnej knihy (Šport), možno príliš abstraktnej, ale na vyslovenie toho, čo autorku najviac dráždi, bola táto skoro až vedecky sterilne čistá forma výpovede asi potrebná. V slovenskej literatúre, hádam až preplnenej „rôznymi“ „konkrétnosťami“, je toto autorkino smerovanie veľmi prínosné – ukazuje jeden možný extrém poézie, postavený na inteligentnom cite pretransformovanom do prísne stráženého alchymizmu slov autorky, ktorá končí knihu skoro prorocky: „rovnováha musí byť zachovaná / ja nie“.
Mila Haugová
A předměty, to je poslední důležité slovo při čtení sbírky Šport. Předměty nejsou jen tak nějaké, je to zboží, je to stálá přítomnost věcí, které nedýchají, které zabírají místo a staví se k nám čelem. Přežívají nás, a my je jako vetřelce živíme, kupujeme si je a obklopujeme se jimi. Tento strach z předmětů mi přijde jako nejostřejší a vpravdě nejvíce současný moment celé sbírky. Kucbelová není sociálně kritická, ale vníma svět kolem sebe a dokáže z něj (i s jemným humorem) extrahovat. Zajímavé je, jak dovede Kucbelová svůj vystavěný svět dokončit, završit. Skoro bych se nebál říci „zabít“, zastavit jeho dech. Autorka popíše kompletně situaci a závěr její básně/skladby/sbírky je přirozeně smířlivý, trochu odevzdaný, možná i maličko unavený. Přesto vypointovaný v rámci tohto zpěvu o mně, o procesu já uprostřed neživých předmětů. Pro čtenáře, který nespěchá, logicky vyúsťující do stavu: „rovnováha musí byť zachovaná / ja nie“.
Michal Jareš
V básnickej skladbe Malé veľké mesto Kucbelová rozvíja poetiku, načrtnutú vo svojich predchádzajúcich dvoch knižkách – balansuje na hrane medzi akciou a jazykom, vytvára hyperbolickú krivku, nekonečne sa približujúcu k oblasti autentického fyzického bytia, bytia pred jazykovou interpretáciou. Do textu sa preto citátovo dostávajú aj žánre, ako záznam rozhovoru, záznam akcie či návod: „napusť / do pohára vodu / a vylej ju do Dunaja“. Jedným z kľúčových nástrojov poetickej reinterpretácie bytia je Kucbelovej zvláštne narábanie s kategóriami času a priestoru. Priestor prestáva byť statický, raz a navždy daný, je v rôznych časoch a pre rôznych pozorovateľov (interpretov a používateľov) nezlučiteľne sám so sebou neidentický: „každé mesto / v ktorom žijem / trvá jeden deň // mesto na jedno použitie“. Malé veľké mesto je jednou z „alternatívnych máp“ mesta, a zároveň návodom na tvorenie svojich ďalších alternatív. Kľúčovým nástrojom tvorenia alternatívnej mapy je tu súkromná individuálna pamäť. (...) Nevyhnutná konfliktnosť rôznych „alternatívnych máp“ je pohľadom zhora zjednotená, čo je obsiahnuté aj v oxymorickom názve skladby. Primknutie Malého veľkého mesta k životnému pocitu človeka našej doby spočíva nielen v tematizovaní aktuálnej problematiky alternatívnosti a tolerancie, ale odráža sa aj v jazykových prostriedkoch. Okrem odpatetizovaného prejavu, citovo sterilnej výpovedi, sú do textu votkané diskurzy politické, sociologické, náučné, žurnalistické aj reklamné: „mestá sú produkty / zacielené na obyvateľov / iných miest // žijem na okraji // každej cieľovej skupiny“. Výsledkom týchto charakteristík je, že skladba sa dištancuje od tradičného chápania poézie ako asymetrickej komunikácie, pri ktorej lyrický subjekt hovorí z vozvýšenej pozície, a práve naopak, nabáda nás k tvorbe vlastnej alternatívnej mapy.
Ivana Hostová
