Od debutovej zbierky Duály sa procesuálna poetika K. Kucbelovej opiera o schopnosť jazyka indikovať „poetickosť“ ako svoj „možný dôsledok“ (P. Markovič) bez toho, aby musela tematizovať emotívnosť či subjektívnosť. Poetka si na to vyberá slová, ktoré si zachovávajú dojem elementárnosti a neohraničenosti, ako sú neurčitok, slovesné podstatné mená a abstraktné metonymie emócií („dotyky“, „vzrušenie“, „príjemné“, „nevyspytateľnosť“). Slová, sylogizmy a stručné konštatovania radí za sebou a pod sebou v jednoduchej paradigme alebo ich voľne umiestňuje v priestore strany. Aj napriek absencii adresnosti (bez pomenovaného pôvodcu alebo adresáta) sa čitateľovi jednotlivé slová spájajú s autorským subjektom, so svetom jeho pozorovaní, ale aj konkrétnejšie – s jeho túžbami či úzkosťou.
Pozornosť na seba upriamuje jazykový minimalizmus, každé slovo alebo slovné spojenie sa prehodnocuje ako nový podnet v celej svojej obsahovej šírke. Táto metóda sa však po opakovaní vnútorne vyčerpáva a aj to môže byť dôvod postupného konkretizovania jazyka a situácie subjektu. V knihe Šport si autorka vytvára konkrétnejší rámec leitmotívom dýchania, ktoré má charakter fyziologického procesu (objektu), ale zároveň sa bytostne spája s lyrickým subjektom, „oživuje“ ho. Paradoxne sa v knihe odhaľuje, že autorka pristupuje k poézii z odstupu, cez reflexiu a až na druhé miesto odsúva emotívnu spoluúčasť. V zbierke Šport sa jazyk stáva nielen prostriedkom na vyjadrovanie myšlienky, ale aj témou zahŕňajúcou skúmanie možností jeho použitia.
Kompozícia prvých dvoch zbierok Duály a Šport je jednoduchá, radenie textov je parataktické, vhodné na nuansovanie významových posunov (gradáciu, kontradikciu, paradox) či vytváranie cyklov. Knihou Malé veľké mesto K. Kucbelová skúša novú experimentálnu platformu, kde poetický zápis zohráva iba jednu z úloh. Kniha je modelom mesta, ktoré sa buduje, „vstáva“ zo stránok knihy ako trojrozmerný architektonický plán a mapa, napĺňa sa postupne všeobecným potenciálom „genius loci“ a súkromným pamäťovým pripútaním sa k časopriestoru. Na jednej úrovni je kniha autentickým záznamom autorského subjektu a konkrétneho miesta (Bratislavy), skúsenosti človeka konfrontujúceho sa s architektúrou a so životným štýlom mesta ako anonymného, diferencovaného a pritom jedinečného celku. Na ďalších úrovniach je osobný príbeh, vinúci sa popri dejinách mesta, poznačený vážnou skúsenosťou s premenlivosťou, so strácaním a so zabúdaním, čo vyvoláva znepokojenie a bytostnú úzkosť z konečnosti a pominuteľnosti vecí. Pocit trvalého nepokoja nerozptyľuje ani nádejný záver, že premenou vzniknú nové formy. Kucbelovej analytický prístup ku skutočnosti zachytáva formu života človeka v meste (v rôznych typoch miest – malomesto a veľkomesto) a formuluje ich ako nevyhnutné princípy a zákonitosti. Pozorovania majú tvar gnómických sentencií, ktoré implikujú, že človek pred sebou nemá možnosť voľby, ale že mu je forma života predurčená a on je na ňu odsúdený.
Ján Gavura, 2012
