Príbeh ako princíp
Spisovateľ Ladislav Ballek dnes nepochybne patrí k najvýznamnejším predstaviteľom súčasnej slovenskej prózy. Výraznou mierou obohatil predovšetkým našu románovú a novelistickú spisbu. Ak rátame od knižného debutu Útek na zelenú lúku, ktorý vyšiel v roku 1967, v literatúre je prítomný už takmer štyridsať rokov. Vstupoval do nej v druhej polovici 60. rokov 20. storočia, bezprostredne nadväzujúc na vývinové premeny, pohyby a hľadania nových výrazových možností, ktorých nositeľmi boli príslušníci početného a veľmi silného prozaického pokolenia (v podstate ešte stále nosného), v rôznych literárnohistorických a literárnokritických prácach označovaného buď ako Generácia 56, alebo ako Generácia Mladej tvorby.1 Rokom svojho narodenia by Ladislav Ballek vlastne priamo patril medzi týchto autorov, avšak literárni vedci ho k nim zvyčajne nezaraďujú. Vyplýva to z toho, že v porovnaní s inými prozaikmi — generačnými druhmi — debutoval o čosi neskôr a neprofiloval sa na stránkach časopisu Mladá tvorba, ba pred vydaním prvotiny sa časopisecky prezentoval viac-menej sporadicky. Rovnako, prvé tri jeho knihy (už spomenutá novela Útek na zelenú lúku, novela Púť červená ako ľalia a román Biely vrabec) sú výrazom inovačných tendencií v duchu nepísaného programu celej generácie. Ich charakteristickými znakmi sú napríklad: krajná individualizácia protagonistu (čo sa prejavuje takmer až v modelovej situácii: Púť červená ako ľalia), dôraz na vnútorný svet človeka, na jeho súkromie, odsunutie spoločenských súvislostí do úzadia (aj ako reakcia na „kolektivistickú“ prózu 50. rokov), úsilie o podrobnú psychologickú kresbu postáv (vnútorný svet jednotlivca ako dominantná téma: Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia i Biely vrabec), stvárnenie protagonistov „poznačených“ existenciálnymi životnými pocitmi (najmä Útek na zelenú lúku a Biely vrabec), ale aj experimentálne kompozičné postupy (Biely vrabec).
Tvorivý vývin Ladislava Balleka nebol však jednoduchý ani priamočiary. Poznačil ho osudový zlom, ktorý zasiahol spoločnosť i celú literárnu generáciu. Hoci na začiatku 70. rokov sa neocitol medzi priamo proskribovanými spisovateľmi, po vydaní tretieho diela — zrejme aj pod vplyvom skutočnosti, že štvrté, aj keď napísané, sa mu už nepodarilo vydavateľsky realizovať2 — musel v ére upevňovania moci novej politickej totality hľadať nový spôsob umeleckého sebavyjadrenia. O skutočných životných pocitoch človeka — intelektuála v 70. a 80. rokoch, o všeobecnej spoločenskej pretvárke sa nedalo pravdivo písať, resp. publikovať. Túto situáciu Ladislav Ballek riešil, podobne ako iní autori (napr. Peter Jaroš, Vincent Šikula, Anton Hykisch a ďalší), uchýlením sa do „exilu“ témy — príklonom k histórii a návratom do rokov detstva. V období tzv. normalizácie sa tak zaradil k tým oficiálne publikujúcim autorom, ktorí si zachovali istú tvorivú nezávislosť a nepodľahli dobovým ideologickým tlakom. Môžeme dokonca hovoriť o jeho tvorivom vzopätí, ktorého výsledkom boli diela Južná pošta, Pomocník a Agáty. Stretli sa s priaznivým ohlasom literárnej kritiky, stali sa predmetom bohatého interpretačného záujmu odborníkov, ale zaradili sa aj k najčítanejším dielam slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia. O ich úspešnosti svedčí aj skutočnosť, že dve z nich — Južná pošta a Pomocník — boli sfilmované3 a rovnako dve — Pomocník a Agáty — boli spracované do podoby divadelných hier4, ktoré inscenovali viaceré slovenské divadlá.
Román Lesné divadlo vyšiel v druhej polovici 80. rokov. Hoci tematicko-motivicky nadväzuje na tie predchádzajúce autorove prózy, ktoré stvárňujú životné príbehy niektorých obyvateľov mestečka Palánk (patrí teda do „palánskeho“ cyklu), možno v ňom nájsť prvé kritické narážky na československú poaugustovú spoločenskú realitu. Kritický postoj autora sa výrazne prehĺbil v románe Čudný spáč zo Slovenského raja, ktorý napísal a do tlače zadal ešte pred politickými zmenami z konca roku 19895, avšak vyšiel až v novej spoločenskej aj literárnej situácii. Rovnako aj zatiaľ jeho posledná prozaická kniha, novela Trinásty mesiac (Sen nocí mesačných), ktorej vydanie sa omeškalo v dôsledku nepriaznivých či neprajných okolností o dvadsaťpäť rokov.
Prozaické dielo Ladislava Balleka je už rozsiahle a pomerne rôznorodé, preto si zasluhuje ucelenejší výklad a zhodnotenie, o ktoré sa usilujem v tejto práci. Predmetom môjho záujmu budú tieto autorove diela: Útek na zelenú lúku (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1967), Púť červená ako ľalia (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1969), Biely vrabec (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1970), Južná pošta (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1974), Pomocník (Kniha o Palánku) (Bratislava, Smena 1977), Agáty (Druhá kniha o Palánku) (Bratislava, Smena 1981), Lesné divadlo (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1987), Čudný spáč zo Slovenského raja (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1990), Trinásty mesiac (Sen noci mesačných) (Bratislava, Slovenský spisovateľ 1995). Z knižných vydaní autorových prác nechávam — okrem výberov — bokom iba súbor publicistických textov Letiace roky6 a eseje Zlatý stôl7, pretože ide o nebeletristické, resp. nefiktívne žánre.
Hlavnou motiváciou vzniku tejto publikácie je popri kvalite tvorby autora skutočnosť, že dobová literárna kritika nie vždy presne a precízne vystihla významové nuansy jeho prác, špecifiká v nich uplatnených epických postupov a v neposlednom rade aj ich miesto v hodnotovom rebríčku. Týka sa to predovšetkým jeho prvých troch kníh, teda tvorivého obdobia, keď ešte nepatril k prozaikom, na ktorých sa sústreďovala pozornosť odborníkov. Pokiaľ ide o problematiku hodnoty, mám na mysli predovšetkým nedocenenie, či skôr priam podcenenie románu Biely vrabec, ktorého kompozičné princípy posúvajú toto dielo až kamsi k dnešnej postmoderne.
Prvá kapitola monografie sa zameriava na literárnohistorický opis vývinových okolností a širších kontextov, v ktorých Ballekove prózy vznikali a dostávali sa do recepčného obehu. Dôraz pritom kladiem najmä na 60. roky 20. storočia, pretože tie sú ťažiskové pri osvetľovaní východísk a súvislostí. Všímam si, prirodzene, aj problematiku existencie umeleckej spisby, najmä prózy, v období tzv. normalizácie. Ide mi hlavne o to, aby som pomenoval javy, ktoré v literárnohistorických prácach spred roku 1989 nemohli byť zaznamenané, resp. pod tlakom panujúcej ideológie sa interpretovali nesprávne. V ďalších kapitolách sa venujem jednotlivým prozaickým dielam autora, a to v chronologickom poradí, v akom vychádzali. Sústreďujem sa na tematický a ideový, ako aj na tvarový a kompozičný plán textu. Dôležitou súčasťou výkladu je tematické a motivické prepojenie jednotlivých diel, evidentné v prózach od Južnej pošty po Lesné divadlo, avšak nielen v nich. Ide o otázku vnútrotextového nadväzovania. V každej z interpretácií ťažisko leží na tej problematike, ktorú „ponúka“ podstata samotného interpretovaného textu.
Výsledkom mojich analytických pohľadov na jednotlivé diela Ladislava Balleka, verím, je vytvorenie celistvej predstavy o jeho umeleckej metóde (tvorivých postupoch), ako aj o mieste, ktoré svojou tvorbou zaujíma vo vývine slovenskej prózy od druhej polovice 60. rokov minulého storočia po súčasnosť.
Igor Hochel
(Úvod z knihy Igora Hochela Príbeh ako princíp. Ladislav Ballek. Vydalo Literárne informačné centrum, Bratislava 2005.)
